Smutné výročie si pripomínajú kúpele Korytnica. Pred dvomi desaťročiami sa v nich po ukončení letnej sezóny začali načrtávať prvé kontúry obrazu zmaru a skazy. Na recepciách sa odhlásili poslední pacienti a do kedysi vychýreného liečebného zariadenia Slovenska sa nemilosrdne zahryzol zub času.

S kúpeľmi to začalo ísť dolu vodou po zmene režimu v roku 1989. Poslednú ranu im uštedril konkurz a v roku 2002 ich definitívne zatvorili. Ako magnet začali priťahovať rôzne kontroverzné firmy i pochybné indivíduá, ktoré si následne pozemky a na nich stojace liečebné domy rozparcelovali. Najznámejšou postavou z nich je bezpochyby Marian Kočner, ktorý dnes pozerá na svet spoza mreží.

Bol spolumajiteľom spoločnosti BG Reality, ktorá si utrhla kus z kúpeľov ešte v roku 2009. Ani nie po desiatich rokoch z nej oficiálne odišiel, no svoje záujmy držal naďalej pod kontrolou spoločnosti Hotel Holding.

Kočnera však už osud Korytnice nemusí naďalej trápiť. Lebo hoci jeho majetok súd zablokoval, v tomto konkrétnom prípade sa tak nestalo. Svojho posledného podielu na kúpeľoch sa Kočnerovi podarilo elegantne zbaviť z väzenia pred dvoma rokmi. Vlastnícke vzťahy však dosiaľ zostávajú nečitateľným prepletencom, ktorý ešte viac zamotáva séria súdnych sporov.

Hanba Slovenska

Zašlú slávu chabo pripomínajú liečebné domy. Prichádzajú k nim len turisti, ktorí si väčšinou chodia nabrať minerálku zo štyroch zrekonštruovaných prameňov. Navštívili sme ich akurát cez pracovný deň na poludnie, takže sa k nim poberali len skupinky s neodmysliteľnou výbavou – plastovými fľaškami. Počas víkendov však parkovisko býva natrieskané do posledného miesta.

Devastácia kúpeľov vyskakuje pred očami až desivo a človek na ňu narazí na každom kroku. Plechové strechy liečebných domov sa trhajú nadol ako banánové šupky. Stropy sa prepadajú, a kto sa rozhodne vojsť do voľne prístupných objektov, musí sa pozorne pozerať pod nohy. Nechcel by v nich prespať ani posledný bezdomovec.

Nemocnica ako súkromná firma? Ekonomické pravidlá by ju priviedli ku krachu, tvrdí riaditeľ jednej z nich

Beznádejne chátra aj jediná národná kultúrna pamiatka – liečebný dom Hygiea, v ktorom cez vojnu sídlila povstalecká nemocnica. K zemi sa porúčajú nielen jej steny. Padol už aj komín a na jar tu vzbĺkol požiar, ktorý založili pravdepodobne deti.

Pri jednom z prameňov si naberajú minerálku dve postaršie turistky z Martina. „Toto je hanba Slovenska! Tu si už naozaj nič nedokážeme vážiť,“ hovorí jedna z nich. Jej kamarátka poznamená: „Tu už zakape všetko. To by chcelo hrozne veľké investície, aby sa to dalo do poriadku.“

Pri prameni Žofia mudruje ďalší chlap, ktorý k nemu napriek zákazu vjazdu vošiel autom. Žilinčan s nami hodí reč o žalúdočných chorobách a v jej závere nám akurát tento prameň odporučí ako najlepší. Čo sa týka kúpeľov, odporúča ich vyvlastnenie. „Keď sa o ne niekto nevie postarať, nech ich vráti štátu. Malo by to aspoň jedného pána. Keby išlo o automobilku, už by tu dávno stála,“ rozhorčuje sa.

Po liečivú vodu sa zastaví aj dôchodca Karol. Naberá ju z prameňa Vojtech. Ten si s teplotou 5,4 stupňa Celzia drží prvenstvo najchladnejšej minerálnej vody zo všetkých slovenský prameňov.

Senior si zlaté časy Korytnice veľmi dobre pamätá. „Vozieval som sem pivo do reštaurácií. Boli tu aj kaviarne a v sobotu veľké zábavy ako lusk. To sa tu žilo,“ povzdychne si. V minulosti boli kúpele akoby samostatným mestečkom. Bola tu škôlka, škola, pošta, kaderníctvo... Zostalo len zopár menších bytoviek.

Ešte vlani bola otvorená reštaurácia v penzióne Svätopluk. Dnes si v Korytnici nekúpite ani len kofolu. Jediné, čo tu funguje, je malý kostolík, a to vďaka obetavosti hŕstky miestnych veriacich. Dokonca sa v ňom pravidelne konajú omše.

Bájny vták fénix

Korytnica spadá pod obec Liptovská Osada. S jej starostom sa stretáme v jeho kancelárii. Róbert Kuzma sedí na richtárskom stolci už dve desaťročia a na kúpele sa nedá veru zabudnúť. Veď sa sem chodil hrávať ešte ako dieťa. Avšak ako starostovi mu nezostáva iné, len nostalgicky spomínať. Obec nemá na túto časť absolútne žiaden dosah. Patrí mu tam len cesta. Zvyšok je v rukách súkromných vlastníkov. Tí platia dane z nehnuteľnosti, až na firmu Mahajana, ktorej dlh narastá a je to otázne, či sa tých sedemtisíc eur niekedy objaví v obecnej kase.

„Ja ani poriadne neviem, čo sa stalo, že fatranské kúpele došli do krachu. Veď sa tam do nich dosť investovalo, dajú sa tam objaviť napríklad ešte relatívne nové obklady,“ hovorí Kuzma. Za tie roky dverami jeho kancelárie prešlo viacero záujemcov o kúpele. Aj dvojica Maďarov, ktorí do dediny dofrčali na veľkom americkom veteráne. Predložili nejaké akože projekty a zmizli. Dolnú časť kúpeľov svojho času získala firma Amos-Services Chorváta Zlatka Banovica žijúceho vo Francúzsku. Podľa prvého muža Liptovskej Osady to bolo jediné obdobie, keď sa kúpele začali nadychovať k rozkvetu.

Cyklista nemusí mať vodičák. Ak spôsobí nehodu, zabije iba sám seba, hovorí šéf Cyklokoalície​

Svojrázny Chorvát zrekonštruoval niektoré objekty, sprevádzkoval plničku minerálky, penzión Svätopluk a pomohol obci s vybudovaním cyklotrasy do Korytnice. Naposledy mali penzión dvaja mladí Ukrajinci, no ani o tých už nikto netuší, kam sa stratili.

Kuzma sa nám priznáva: „Keby som mal veľa peňazí, sám by som Korytnicu kúpil. Mne sa zdá, že sa tam stále točia firmy hľadiace len na to, aby z nej niečo vybrali a cez niekoho to prehnali.“ Starosta však zostáva jedným z mála, ktorý dúfa, že kúpele raz vstanú z popola ako bájny vták fénix. Odôvodňuje to slovami: „Raz z toho predsa len niečo musí byť, hádam to nenechajú padnúť. Len treba natrafiť na ľudí, ktorí to s tým komplexom budú myslieť seriózne.“...