Niektorí politici s odvolaním sa na sociológov či politológov v poslednom čase hovoria, že doba je tehotná na novú politickú stranu. Naozaj potrebuje Slovensko ďalšiu stranu?

Veľmi ťažká otázka na úvod. Keď sa pozrieme aj do minulosti, vidíme, že do istej miery predvolebná alebo medzivolebná doba bola tehotná na nejakú politickú stranu a vždy sa objavil nejaký potenciál. Otázne je, k čomu to viedlo. Či to viedlo k mobilizácii nového voliča alebo k prerozdeleniu hlasov v rámci jednej časti politického spektra.

Aj v minulých voľbách sa však našli strany, ktoré dokázali na seba odrazu naviazať nečakane veľa voličov.

Keď si zoberieme víťaza posledných volieb – OĽaNO, vieme, že víťazstvo bolo na úrovni 25 percent a dnes sa ich preferencie pohybujú na úrovni siedmich – ôsmich percent. Čiže je veľká časť bývalých voličov OĽaNO a otázka je, kde sú. Prešli k nejakým konkrétnym stranám, alebo ostávajú v politickom alebo straníckom medzipriestore? Odpoveď je aj aj. Našli si politickú destináciu, ale nemalá časť, v našich výskumoch to vychádza na tretinu, by dnes nešla voliť alebo je nerozhodnutá.

Je to prípad aj niektorých iných strán, predovšetkým v stredopravej časti politického spektra. Inak to môžeme zarámcovať aj súčasnou koalíciou plus SaS. V rámci tohto politického spektra dnes určite máme voličov, ktorí majú potenciál na mobilizáciu, respektíve majú potenciál na podporu inej politickej strany. Otázka je, aká strana to má byť, akého zamerania a či sa jednoducho trafia do očakávaní tých voličov.

Keď sa pozrieme na nedávne regionálne voľby, vidíme, že kandidáti z parlamentu nedokázali získať mandát ani v miestnych zastupiteľstvách. Môže to byť dôkaz, že ľudia opäť žiadajú zmenu, lebo tá v roku 2020 nie je podľa ich predstáv a chcú skúsiť niečo úplne nové?

Na to sa dá pozerať aj presne naopak. Keď sa pozrieme na krajské mestá, tam vo väčšine prípadov obhájili predchádzajúci primátori. Dokonca aj u županov máme vo väčšine prípadov obhajobu výsledkov z roku 2017. Z tohto hľadiska by sme mohli povedať, že voliči skôr potvrdili existujúcich županov a primátorov a dopyt po zmene tu nebol. Ja som však veľmi opatrný v extrapolácii či už z lokálnych alebo krajských volieb na veľkú politiku. Je to iný typ volieb aj systémom voľby – väčšinový verzus pomerný. Výsledky sú výrazne ovplyvnené aj týmto.

Ale čo to hovorí o tom, že ľudia z veľkej politiky sa nepresadili?

Je podľa mňa zaujímavé, že relatívne známe osobnosti s veľkým menom nedokázali získať, prípadne obhájiť mandát. To môže byť výstraha aj pred parlamentnými voľbami. My to registrujeme v dátach, v otázkach typu, či si myslia, že Slovensko smeruje správnym smerom. Dnes zaznamenávame historické maximá nesprávneho smerovania. Nespokojnosť v populácii je jednoznačne prítomná a je otázne, kde vybuble.

Možno vo víťazstve súčasnej opozície.

Je jasné, že všetci nespokojní sa nepresunú na stranu opozície. Máme strany, ktoré sú dnes súčasťou opozície, ale politológovia aj sociológovia diskutujú, či by sa nemohla okolo nich tvoriť koalícia, ktorá by išla naprieč politickým spektrom. Hovorím tu najmä o Hlase Petra Pellegriniho. Špekuluje sa, či by nevznikla koalícia súčasných koaličných strán a tejto strany. Situácia je dnes dosť otvorená a určite by som to nepomenoval tak, že automaticky nespokojnosť v rámci obyvateľstva znamená, že voľby musí nevyhnutne vyhrať opozícia alebo že musí nevyhnutne skladať vládu.

Stranícku scénu najnovšie rozvírila Lucia Ďuriš Nicholsonová, ktorá uvažuje o založení nového subjektu. Ako vnímate jej iniciatívu?

Pre mňa je to troška nejasné celé, ako o tom hovorí. Pre mňa je pani Ďuriš Nicholsonová reprezentantkou liberálneho spektra. Keby sme sa aj snažili v populácii merať ...