Prvý január 1993 si vraj veľmi dobre pamätá. „Bol krásny deň, vonku mrzlo až prašťalo, obloha bola rozžiarená slnkom a my sme sa s bratom a jeho kamarátom vydali na výlet do Malých Karpát. Stromy boli obalené snehom a všetko bolo ako v rozprávke o Mrázikovi. Bol to nádherný deň,“ spomína česká rodáčka Regína Skalíková na moment, keď sa dva národy – Česi a Slováci – rozhodli ísť každý svojou cestou.  

Rovnako dobre si však pamätá aj na to, čo v ten deň robili jej slovenskí priatelia. Stáli v tom mraze v dlhom rade na bratislavskej Hlavnej pošte a čakali na opečiatkovanie historicky prvých slovenských známok. „Nechápala som vtedy, ako môžu taký krásny deň premárniť takou banalitou!“ dodáva s úsmevom. „Ale oni na rozdiel odo mňa boli hrdí Slováci a ja obyčajný český pochábeľ,“ rozhovorí sa Češka, ktorá napokon celý svoj dospelý život prežije na Slovensku. Podobne ako ďalšie tisíce jej rodákov, ktorí sa jedného rána prebudili v inom štáte.

Radičová pre HN: Ak presvedčíte voličov, že všetky kauzy sú vymyslené a zmanipulované, môžete vyhrať voľby

Do života im vstúpil Slovák

„Narodila som sa začiatkom 70. rokov do robotníckej rodiny a vyrastala v malej „střediskovej“ dedine Příšovice, susediacej so Svijanským Újezdom,“ začína svoje rozprávanie Regína Skalíková. Vyrastala s rodičmi a so starším bratom v dome po otcových predkoch. „A s odstupom času musím povedať, že sme boli ozaj veľmi chudobní. Suché WC sme mali klasicky vonku za domom a v dome nebola ani voda. Chudera mama chodila po všetku vodu k susedom,“ vykreslí podmienky života v malebnej českej dedinke. Kúrilo sa v kachliach a kúpali sa raz za týždeň vo vani, ktorá sa priniesla do kuchyne.

„Postupne a pomaličky moji rodičia prerábali starý dom, ale ako všetci mladí ľudia, peňazí mali málo, takže naša mama sa veľmi obracala, aby sme nepociťovali nedostatok,“ spomenie mamu Marcelu, z ktorej je a...