Má hrubé steny a vysoké stropy. Je to veľkorysý trojizbový byt so 74 štvorcovými metrami na Šancovej ulici v Bratislave. Svoju najväčšiu výhodu ukrýva pred zrakmi verejnosti, z ulice ju nie je vidieť.
Pod oknom rastie figa, má iba pár rokov, ale už sa šplhá k balkónu na prvom poschodí a rodí plody. Vedľa nej je staršia jabloň, ktorá poskytuje tieň ľuďom posedávajúcim na záhradných stoličkách. Z okna vidieť detské ihrisko, veľkú trampolínu a malé záhradky pod starými stromami. Spojením ulíc Šancová, Jiskrova a Legionárska tu vznikol dvor, na ktorý majú prístup len jeho obyvatelia.
Dnes by dom s takýmito bytmi v širšom centre Bratislavy vyrásť nemohol. Nespĺňal by totiž svetlotechnickú normu, ktorou sa už desaťročia riadi výstavba na celom Slovensku. A podľa dnešných pravidiel by nebolo možné postaviť napríklad ani štvrť okolo Jakubovho námestia či byty na Dunajskej ulici.
Do týchto bytov totiž počas dňa nedopadá dostatočné množstvo slnečných lúčov. Veľmi zjednodušene: od jari do jesene by mal do izieb svietiť niekoľko hodín denne priame slnko tak, aby bola presvetlená celá miestnosť. Napríklad byt na Šancovej je orientovaný na severnú stranu, takáto miera presvetlenia ani nie je možná.
Budova, v ktorej sídli, je z čias, keď sa ešte nestavalo podľa súčasných noriem. Dnes sa však v Bratislave diskutuje o tom, ako pravidlá zjemniť.
Iniciatívy sa ujal Úrad pre územné plánovanie a výstavbu. Svetlotechnická norma v takej podobe, v akej ju poznáme, sa nachádza vo viacerých vyhláškach, čím sa vlastne stala záväznou. Na jemnejšie pravidlá výstavby by tak bolo potrebné „vyčiarknuť“ normu z vyhlášok. V akej fáze sa dnes úrad v presadzovaní zmeny nachádza, neodpovedal.
Ako vznikla norma
Prečo vlastne svetlonormu máme? Jej cieľom je chrániť ľudí a ich zdravie. Na prelome 19. a 20. storočia sa mestá rozvíjali obrovskou rýchlosťou, začína svoje rozprávanie urbanista Adrian Gubčo.
Prichádzalo do nich také veľké množstvo ľudí v takom krátkom čase, že okamžite vznikol nedostatok bytov. „Ľudia sa sťahovali do pivníc a do rôznych skladov pod schodmi. To viedlo k nízkej úrovni hygieny, chorobám, epidémiám a celkovo to vytváralo hrozný obraz o daných mestách. Urbanisti boli šokovaní a hľadali spôsob, ako to zmeniť.“
Preto začali v medzivojnovom období hľadať cestu, ako budovať lepšie a spravodlivejšie bývanie pre všetkých. Také, v ktorom je dostatok svetla. Práve množstvo slnečných lúčov dopadajúcich do obydlí sa stalo jedným z kritérií, ako docieliť vyšší komfort pre ľudí. Postupne sa požiadavka na dôstojnejšie bývanie premietla v 60. rokoch do veľkorysej normy, s ktorou dodnes pracuje slovenská legislatíva.
Dobré či zlé svetlo?
Prezident Stavebnej komory Ivan Pauer konštatuje, že človek potrebuje pre zdravie, psychiku, pracovný výkon a životnú pohodu dostatok denného slnečného svetla. Nahrádzať prirodzené svetlo umelým podľa neho nie je riešenie.
„Stačí sa pozrieť na vedecké články v odbornej zdravotníckej literatúre, na štatistiky zdravotných problémov a depresií zamestnancov v takýchto umelo osvetlených budovách,“ upozorňuje.
Jozef Hraška a Peter Hartman zo Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave skúmali to, koľko denného svetla má byť v obytných miestnostiach bytov. Tak aj znie názov ich štúdie publikovanej v decembri 2022 v medzinárodnom vedeckom časopise Mladá veda.
V priemyselne vyspelých krajinách dnes trávia ľudia v uzatvorených priestoroch 85 až 90 percent času. Je tak namiesto pýtať sa, aký to má na nich vplyv. V skratke: dostatok prirodzeného svetla nám zabezpečuje správne fungovanie biologických hodín. S nedostatkom svetla tak súvisia mnohé choroby.
Horúce skleníky
Na druhej strane, rastúci počet horúcich dní súvisiaci s klimatickou zmenou spôsobuje záťaž organizmu. Z budov s veľkými oknami sa stávajú rozhorúčené skleníky. Hraška a Hartman na príklade 13-podlažného panelového bytového domu na Znievskej ulici v bratislavskej Petržalke upozorňujú, ako vie narastajúci počet letných dní potrápiť jej obyvateľov.
„Byty za oknami nemajú priečne vetranie a lodžie v prípade juhozápadného priečelia nedostatočne tienia okná. V dôsledku pomerne veľkých okien bez účinného tienenia dochádza v bytoch k nadmernému letnému prehrievaniu. Ľudia si lodžie zasklievajú a zatieňujú rozmanitým spôsobom,“ vysvetľujú.
Preto konštatujú, že letné prehrievanie bytov môžu ľudia pociťovať ako vážnejší problém, než je menej denného svetla.
Navyše, podľa autorov sa dnes kritériá dennej osvetlenosti dajú splniť iba s relatívne veľkými oknami a s predpokladom veľmi svetlých vnútorných povrchov. „Keď ľudia hovoria, že architekti navrhujú len sklenené kocky, je to preto, že my cez naše normy viac-menej ani nemôžeme nič iné navrhnúť,“ dopĺňa urbanista Ondrej Zajac.
Zubaté ulice a neposlušné stromy
Bytovka na rohu Šancovej a Jiskrovej vyrástla v 30. rokoch 20. storočia a stihla tak obdobie pred zavedením prísnych pravidiel. Podobne je to aj v iných lukratívnych častiach mesta. Napríklad vyhľadávané bývanie na Dunajskej ulici alebo vo štvrti okolo Jakubovho námestia. „Ak by ste si chceli kúpiť byt, asi by ste ho chceli v centre mesta a ideálne ešte aj staromestský. Všetci ho chcú, ale už sa legálne postaviť nedá,“ hovorí Zajac.
Podpredsedníčka Úradu pre územné plánovanie a výstavbu Milota Sidorová vysvetľuje, že svetlotechnická norma je okrem iného príčinou toho, prečo sú ulice, ako je Obchodná v centre Bratislavy, „zubaté“. Budovy na Obchodnej totiž postavili podľa starých noriem. Ak medzičasom niektorú zbúrali, nedá sa tam postaviť nová. Keďže je obkolesená inými domami, nanovo postavený dom by nespĺňal súčasný predpis, nemal by dosť svetla.
Dodáva aj absurditu, podľa ktorej aj stromy bránia dodržiavaniu pravidiel o dostatku svetla v byte.
Súhlasí s tým aj Daniel Suchý z J&T Real Estate. „Určite máme všetci radi mestské ulice so vzrastlým stromoradím, ktoré okrem iného mesto ochladzujú. Ak by sme mali brať svetlotechnické normy úplne striktne, tak tieto stromy vlastne tienia byty, v ktorých potom nie je svetlo počas veľkej časti roku.“
Z bytov apartmány
Podľa Zajaca by nám veľmi pomohli miernejšie svetelné normy. Zmena by umožnila budovy umiestňovať bližšie k sebe, upraviť by sa však museli aj požiarne a iné normy. V Bratislave by sa tak znovu mohli vytvárať tradičné mestské bloky.
„Zjemnenie regulácie by malo za následok efektívnejšie využitie pozemkov v historických centrách, prielukách a takzvaných blokových zástavbách a tým by sa mohla dosiahnuť potrebná hustota osídlenia na dobré fungovanie mesta,“ dopĺňa Michal Pullman, vedúci oddelenia rozvoja bývania na sekcii nájomného bývania na bratislavskom magistráte.
Neraz sa stáva, že ak developeri nedokážu normu splniť, obídu ju – preklasifikujú byty na apartmány. Analytik Nehnuteľnosti.sk Peter Porubský uvádza ako príklad Bezručova Residence v bratislavskom Starom Meste. „Borili sa so svetlotechnickými normami, preto časť bytov preklasifikovali na apartmány.“
To spôsobuje okrem iného aj to, že mesto stráca peniaze na daniach – v apartmánových bytoch nemôžete mať trvalé bydlisko. Ľudia bývajúci v hlavnom meste tak majú nahlásené bydlisko napríklad v mieste svojho narodenia a odvádzajú dane tam.
Oslovení developeri by, samozrejme, menej prísne pravidlá uvítali. Podľa generálneho riaditeľa YIT Slovakia Milana Murcka zmena svetlotechnickej normy zásadne neovplyvní výstavbu, skôr sa zmenia pravidlá definície bytovej jednotky. „V súčasnosti povoľované apartmány, ktoré nespĺňajú spomínané parametre svetelnosti, by tak mohli byť klasifikované ako byty.“
Ako je to v iných mestách
S pribúdajúcou klimatickou zmenou budú ľudia čoraz viac vyhľadávať byty orientované na sever, hovorí Gubčo. „Lebo sa jednoducho až tak neprehrievajú.“ Ako príklad dáva Viedeň, ktoré je klasické blokové mesto s jasne vymedzeným blokom a vnútroblokom a bytmi orientovanými na severnú stranu.
Každá krajina či mesto sa na svetelné normy pozerá inak. „Hlavný rozdiel medzi európskym štandardom a slovenskou legislatívou je v potrebe priameho slnečného presvetlenia, kde pri európskom štandarde sa preslnenie počíta geometricky podľa odstupov od okolitých budov a pevných prekážok,“ hovorí architekt Michal Pulman z magistrátu.
Príklad by sme si mohli vziať aj z Prahy. Pravidlo o tom, koľko slnka musí dopadať do našich bytov a domov, pochádza z čias Československa. Vychádzame teda z tej istej normy. „Praha má vlastné stavebné predpisy, ktoré sú odlišné od predpisov, ktoré platia vo zvyšku republiky. Dôvodom sú úzke uličky, ktoré neumožňujú dostatočné presvetlenie bytov. Pre tieto mestské časti sa zbenevolentnila svetlotechnická norma,“ povedal architekt Tomáš Guniš.
Podľa urbanistu Gubča sú dobré príklady husto zastavaných miest v zahraničí napríklad Kodaň, Amsterdam a už aj Paríž. „V minulosti bol síce extrémne znečistený, no odkedy je vo vedení starostka Anne Hidalgo a zazeleňuje ulice, vidno pozitívne zmeny,“ dodáva.
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Zdravie a zmena klímy. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a bol podporený Európskou úniou.