Pán Beckenbauer, kedy ste naposledy hrali futbal?
- Pred tromi mesiacmi so synom. Letel som z New Yorku do Dubaja, kde bola moja rodina na dovolenke. Odrazu mi malý synček na pláži začal prihrávať loptu. Odvtedy hráme častejšie jeden na jedného. Zo začiatku ovládal iba prihrávku a strelu, teraz začína driblovať. Ide rovno na mňa a chce preraziť. Vtedy mu poviem: to nejde, musíš ma obísť. Ale môj syn je tvrdohlavý a nenechá si toho veľa ukázať. Teraz chodí raz do týždňa na tréning. Kamaráti zo škôlky tiež hrajú.

Prečo ste sa celý život nedokázali odpútať od futbalu?
- Je to vášeň; nemám predstavu, kde sa to berie. Som ročník 1945, ako deti sme v mníchovskom Giesingu behali po lúkach, na ktorých predtým vybuchovali granáty. Hrali sme sa s "hadrákom". Otec bol tajomníkom na pošte, museli sme šetriť každý fenig. Na prvý bicykel som si našetril ako učeň v poisťovni Allianz. Existoval iba futbal. Je to najlacnejší druh športu. Potrebuješ iba loptu. Bránu si môžeš vyrobiť sám, stačí zastoknúť dva konáre do zeme, a je to.

Po čase ste však mali dosť peňazí na to, aby ste mohli robiť niečo iné.
- Áno, ale to sa už futbal stal mojím povolaním. Pozrite sa, na našej ceste v rámci majstrovstiev sme boli v Angole. Ľudia tam majú za sebou 30 rokov občianskej vojny. Existujú len chudobné štvrte, krajina vyzerá ako skládka. Ale deti tam hrajú futbal. Povedal som si: odtiaľ pochádzam, vyrastal som za podobných podmienok.

Futbal na ulici sa však v Mníchove už nehrá.
- Nie, zo starej hry dnes už nič nezostalo. Futbal sa hrá dole, pri základoch. To je jeho podstata. Medzitým sa to však zhora výrazne zmenilo. Vtedy sme nemali ani prezliekareň. Postavili nám iba vedro so studenou vodou.

A dnes vidíte hráčov v relaxačných bazénoch, s cigarou.
- U mňa to bolo neskôr podobné. Otázkou však je, kam sa futbal uberá? Dnes vidíte sprostredkovateľov hráčov, ktorí hráča prehadzujú sem a tam, keď zistíte, že každý nastavuje dlaň, je mi z toho smutno. Niektorí manažéri a tréneri na presunoch zarábajú, dokonca i prezidenti a politici, všetci sú do toho zapletení. K tomu sa pridávajú ešte aj stávky. Tento vývoj je nebezpečný, čo zvlášť bolestivo vidieť v Taliansku. Futbal vydrží veľa, ale treba dávať veľmi veľký pozor.

Dá sa tento vývoj zastaviť?
- Je to veľmi ťažké, lebo neviete, kde začať. Ako rozviazať tento uzol, keď sú doň všetci zamotaní? To nejde a FIFA môže vydávať nariadení koľko chce. Po majstrovstvách sveta by sme sa tejto téme mali začať všeobecne venovať. Malo by sa hovoriť o hraniciach pri zarábaní peňazí.

Ale vy sám ste predsa majstrom propagácie na trhu.
- V FC Bayern nikdy neexistovalo, aby manažér či tréner zarábali na presunoch. Futbal sa potrebuje všeobecne očistiť. K tomuto názoru som dospel v posledných týždňoch a mesiacoch.

Deväť rokov ste pripravovali majstrovstvá sveta. Čo iné ste sa v tom čase ešte naučili?
- Doteraz prichádzali ľudia vždy ku mne a niečo chceli. Zrazu to bolo naopak: ja som chcel niečo od ostatných. To bolo pre mňa spočiatku ťažké. Musel som sa často pretvarovať, mať priateľský výraz, aj keď mi môj náprotivok nebol sympatický. To sú také umelecké, herecké momenty. Ach jaj, deväť rokov! Keď sme s prípravou začínali, nemali sme nič. Potrebovali sme špecialistov - na bezpečnosť, služby a čert vie na čo ešte. Zháňali sa ťažko. Oni sa museli vzdať práce a pritom nevedeli, čo bude potom. Chvalabohu spolupracovali skvelí ľudia, vďaka vnútornej motivácii a radosti z futbalu.

Na svojich cestách ste stretli mnoho ľudí. Od akej mentality by Nemci mohli čosi odpozorovať?
- Vo všetkých krajinách, kde sme boli, vládla radosť už pred nami. Samozrejme, v afrických krajinách, ktoré sa po prvý raz zúčastnili na majstrovstvách, to bolo výnimočne pekné. Sú tam veľmi zvedaví. Ale aj v iných krajinách mnohí jasajú. V Holandsku bolo zo všetkých 31 návštev najlepšia atmosféra. Prišli štyria národní tréneri a navštívili sme i princa Williama-Alexandra v súkromnom dome. Bol neuveriteľne srdečný.

Chýba Nemcom niečo holandského?
- Nie. Poznám iba malých a sympatických Berlínčanov! Prečo si my Nemci stále komplikujeme život? Prečo sme mrzutí a nezdvorilí? Vidíme sami seba oveľa horšie, než nás vidia ľudia v zahraničí. A pritom sme, aj ekonomicky, rozkvitajúcou krajinou. Stále sme vítaní, vážení a obľúbení.

Tak prečo ste pred majstrovstvami začali s kampaňou za väčšiu priateľskosť?
- Dobre, nie sme žiadni aziati, ktorí sa stále usmievajú. Predsa nezaškodí, keď budeme školiť taxikárov a personál v službách. Nemecko nie je, samozrejme, čo sa týka služieb, krajinou číslo jeden. Nie sme južanmi, ktorí zo služieb žijú.

Porozprávajte nám o najnepríjemnejšom taxikárovi, akého ste stretli...
- Nepoznám žiadneho. Ale to možno súvisí s tým, že väčšina z nich ma pozná. Nastúpim do auta a šoféra milo pozdravím. Na to predsa nemôže nič zlé povedať, nie? Naučil som sa vstúpiť do miestnosti a hneď zistiť, či je atmosféra uvoľnená alebo napätá. Napätie možno rozptýliť, keď človek vstúpi a hneď sa s ľuďmi rozpráva.

Často ste sa sťažovali na hundravú náladu v Nemecku. Keď časopis pre spotrebiteľov Stiftung Warentest spochybnil bezpečnosť štadiónov, na ktorých sa budú majstrovstvá odohrávať, veľmi ste sa nahnevali. Bola to chyba?
- Nie. Na to nemožno reagovať príliš výrazne. Ako inak chcete zabezpečiť, aby vás vypočuli? Jednak by údaje boli chybné a jednak správa obišla celý svet. My sme to na našich cestách zažili. Všade, kam sme prišli, sa nás na to pýtali. Ľudia z časopisu to podcenili: škodí to vlastnej krajine! Fakt, že v Nemecku vraj nie sme schopní stavať rozumné štadióny, bolo v každých amerických novinách. Stiftung Warentest by som okamžite odobral všetky daňové prostriedky. Je neuveriteľné, že je financovaný z daňových príjmov a potom strelí takýto vlastný gól.

Bola chvíľa, keď ste si povedali: Teraz mi to už stačí?
- Čím dlhšie ste pri tom, tým viac ľudí sa snaží dostať do popredia a využiť majstrovstvá pre seba. Išlo o ochranu spotrebiteľov, nútenú prostitúciu, alkoholizmus - a čo ja viem. Je škoda, keď sa človek venuje namiesto užitočným veciam všelijakým okrajovým témam.

V Nemecku sa veľa problémov spája práve s majstrovstvami. Existujú napríklad obavy z rasistických zásahov.
- Vylúčiť niečo také sa, bohužiaľ, nedá nikdy. Môžeme na týchto ľudí iba apelovať, aby majstrovstvá nerušili. Keď neposlúchnu, potom im v tom treba zabrániť násilím. Rasisti sú hlúpi ľudia, ktorí nepochopili, že na svete neexistujú iba bieli, ale tiež čierni, červení a žltí. To je celkom normálne. Pán Boh stvoril nádhernú farebnú záhradu.

Zlý scenár majstrovstiev by mohol vyzerať aj takto: štadióny budú plné iba spolovice.
- Štadióny budú plné. Prinajmenšom sú vypredané. Môžeme národné zväzy a sponzorov iba ťažko nútiť, aby na štadióny vyslali svojich ľudí. Mnohé lístky boli tiež žrebovateľné. Keď niekto vstupenku dostane ako dar, možno nevidí jej hodnotu. Potom sa môže stať, že vzniknú medzery. Ale nevzniknú žiadne prázdne bloky.

Ste si istý?
- Je to náročný obchod. Pri niektorých zahraničných zväzoch hrozí, že prídel nevrátia, aj keď nebudú potrebovať všetky lístky. Na Confed-cupe mi v deň hry jeden Argentínčan dal 200 lístkov. Vtedy som povedal: dobre, výnimočne dostanete vaše peniaze naspäť. Keby bol prišiel o osem dní skôr, mohli by sme tie lístky predať. To sa na majstrovstvách nesmie stať.

Dostali VIP hostia a sponzori príliš mnoho lístkov?
- Očividne sa nemecký trh precenil a ceny VIP lístkov boli príliš vysoké. Na kalkulácie spoločnosti ISE tak celkom nedošlo. Teraz zrejme dosiahli break-even bodu, na veľké zisky to stačiť nebude. Sme však radi, keď od nich lístky dostaneme naspäť. Potom máme možnosť dať ich fanúšikom.

Pozrel som sa na internet, ako je zložité kúpiť si lístok?
- Áno, samozrejme, nie je to zložité. I ja som si kúpil vstupenky cez internet.

Prosím?
- Pre moju rodinu, samozrejme! Voľné lístky už neexistujú. Predtým som zdvihol telefón a povedal: pošli mi 50 lístkov. Tak to už teraz nefunguje. Preto som vypĺňal stránky formulárov. Avšak nesmieme si sťažovať, že je to komplikované. Koniec koncov chce každý čo možno najväčšiu bezpečnosť. Okrem toho sme nerobili nič bez FIFA. Spoločne s ňou sme sa rozhodli pre tento systém, a preto je kritika zo Zürichu neoprávnená.

S FIFA z toho ku koncu boli iba spory.
- Niekoľkokrát, ale potom sme si o tom prehovorili a všetko zase bolo v poriadku. Medzi naším Organizačným výborom a FIFOU existovali rôzne názory na mnoho detailov. Ale keď to eskalovalo, potom nás zapojili: Seppa Blattera na jednej strane a mňa na druhej strane. Potom sme sa stretli a koniec.

Ako si to máme predstaviť? Sedíte oproti sebe...
-... samozrejme. Prídem do jeho kancelárie a ideme spolu na obed...

A potom vy poviete. Je tu problém.
- Ja osobne som so Seppom Blatterom ešte nikdy nemal problém, ani jeden. On je veľmi milý, láskavý a vtipný človek. Podľa mňa je super.

Čo by FIFA mala robiť lepšie?
- Treba spolu viac hovoriť. FIFA je usporiadateľ, my to zabezpečujeme. Avšak nakoniec sme predsa partneri. V niektorých projektoch to ide zo strany FIFA trochu príliš tvrdo. Sepp Blatter je muž komunikácie a veľmi šarmantný hostiteľ. Ale ľudia, ktorí pre neho pracujú, majú niekedy nedobrý tón: My sme FIFA, my určujeme! Nakoniec sa však podarilo všetky menšie a väčšie požiare dostať pod kontrolu.

Mnohé nemecké firmy sa cítili vo svojej reklame v súvislosti s majstrovstvami obmedzované. Prehnala to FIFA so svojimi požiadavkami?
- FIFA musí svojich sponzorov chrániť, to je správne. Platí veľa peňazí a z toho plynú práva. Majstrovstvá už však dlho nežijú z príjmu z predaja lístkov. Inak už majstrovstvá organizovať nemožno.

Prečo sa v budúcom roku nebudete uchádzať o miesto prezidenta FIFA?
- Na túto funkciu nie je nikto lepší ako Sepp Blatter. On môže s každým hovoriť. Ja viem iba po nemecky a trochu po anglicky. Blatter hovorí po taliansky, francúzsky, španielsky, portugalsky, to je obrovská výhoda. FIFA je Blatterov život. To je jeho rodina. Pozrite sa, on nemá malé deti ako ja. On nemá žiadnu inú rodinu.

Pán Beckenbauer, ako ťažké to pre vás bolo, pokračovať v práci po smrti vašej matky?
- Pokračovať by bolo aj v záujme matky. Som vďačný, že tu bola tak dlho. Dožila sa 92 rokov. Nikdy nesmieš bedákať a reptať. Keď k tomu príde, je to bolestné. Avšak vďačnosť prevažuje.

Myslíte niekedy na to, čo by z vás bolo bez futbalu?
- Pokračoval by som v kariére v poisťovni a možno by som v súčasnosti bol šéfom Allianz.

Čo by povedal 60-ročný televízny komentátor 20-ročnému hráčovi Beckenbauerovi?
- Neviem. Mám doma stovky nahrávok, na ktorých ma vidieť. Ešte som sa na ne nikdy nepozeral.

Kritizujete radšej ostatných, napríklad národného trénera Jürgena Klinsmanna.
- To nie je pravda. Samozrejme, že som tím po zápase s Talianskom kritizoval. Som toho názoru, že keď hra bola zlá, potom nemôžeš ako jediný tvrdiť: To bola skvelá hra! Ako potom vyzeráš?

Bol zápas s Japonskom, ktorý sa skončil 2:2, dobrá hra?
- Tímu chýba ešte trocha života, to bolo vidieť. Veľké problémy robí obrana, tá si svoje označenie ešte musí vyslúžiť. Musí brániť, nie otvárať.

Takže teda predsa len kritika Klinsmanna?
- Jürgena Klinsmanna som kritizoval iba raz, keď chýbal na workshope na majstrovstvách. Boli tam všetci tréneri, iba hostiteľ chýbal. Existujú iné povinné termíny aj pre spolkového trénera. Keď mám úlohu, tak ju aj splním. Ja predsa tiež robím to, čo sa odo mňa chce a čo od seba chcem ja sám.

Cítite sa niekedy posúvaný?
- Nie, ani od pozemskej, ani od nadzemskej bytosti. Mám anjela strážneho. Na ceste mám občas pred sebou traktor a nemôžem ísť rýchlo. To predsa niekto chce, aby som išiel pomaly. Všetko má svoj zmysel. Stres je rovnako negatívny. Poznám veľa ľudí, ktorí ustavične hovoria, že majú stres. Tí si to komplikujú sami.

Vždy hovoríte, že po finále 9. júla pôjdete domov. Čo tam chcete robiť?
- Budem sa pripravovať na druhý deň po finále. A budem s mojím synom hrať futbal. Potom je ešte niekoľko golfových turnajov v prospech mojej nadácie, kde konečne opäť môžem hrať golf so známymi a s priateľmi. Pomaly budem redukovať. Nezľaknem sa, až sa ráno zobudím a budem sa sám seba pýtať: čo budem robiť celý deň.

Veď vy ste už dávno zabudli, ako vypadá nuda.
- Áno, iste. Avšak aj ako dôchodca toho človek môže robiť veľa: navštevovať vysokoškolské kurzy, chodiť do divadla, môže pomáhať v detskom domove či v starobinci. Pozerať sa z okna môže byť tiež dobré...

Nemáte strach, že po tak vzrušujúcom období niekde zapadnete,
- Každý raz dosiahneme vrchol. Ten môj nastal teraz.