Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
30.07.2019, 18:30

Najbláznivejšia, najdramatickejšia, nevyspytateľná. Aká bola tohtoročná Tour?

  • Aká bola tohtoročná Tour z novinárskeho automobilu číslo 1077?
  •  Aké príbehy písala a aké každodenné starosti prinášala?
  •  Koľko ľudí k sebe privábila? A v čom tkvie čaro jej príťažlivosti?
  •  K obyčajným aj neobyčajným momentom tohto ročníka sa vraciame v záverečnej reportáži, ktorú priniesol iDnes.cz.
Najbláznivejšia, najdramatickejšia, nevyspytateľná. Aká bola tohtoročná Tour?
Zdroj: TASR/AP

Za desať rokov, čo na Tour jazdím, som tu už zažil všeličo. Aj Chrisa Frooma bežiaceho bez kolesa na Mont Ventoux. Alebo Adama Hansena, ako pri stúpaní na Alpe d'Huez zastavil pri holandských fanúšikoch a dal sa s nimi pivo.

Tohtoročnú Tour zhodnotil aj šéf slovenskej cyklistiky Peter Privara:

​Či apokalyptickú prietrž mračien pri horskom dojazde na Station des Rousses, kde sa tlačové stredisko zmenilo v roku 2010 v "utečenecký tábor" pre na kosť premočených divákov, ktorí na vrchole kvôli veľkej vode uviazli.

Napriek tomu mi tá tohtoročná Tour pripadala najbláznivejšia.

Aj najdramatickejšia.

A úplne nevyspytateľná.

Tour extrémov

"Nechaj nás snívať," prosili Francúzi na transparentoch pri trati svoj idol Juliana Alaphilippa. A aj keď potom ich žltý sen skončil, prišli ďalší deň v desaťtisícových zástupoch znovu, aby mu poďakovali, že išlo o sen veľmi dlhý a vzrušujúci.

​Bola to Tour z extrémov do extrémov. Od príboja francúzskej eufórie k závoju francúzskeho smútku. Od cyklokrosárov, ktorí zvíťazili na špurtoch, ku konečnému triumfu bývalého bikera, ktorý pôvodne ani nemal štartovať. Od likvidačných horúčav ku krúpom o veľkosti pingpongovej loptičky.

Na štarte etapy pri Pont du Gard ortuť teplomera šplhá k 40 stupňom, jazdci Jumba i iných stajní majú do poslednej chvíle na sebe chladiace vesty a každý hľadá akýkoľvek kúsok tieňa. "Nepovedali nám, že pôjdeme v rúre," lamentoval Peter Sagan.

Koho by vtedy napadlo, čo sa bude diať iba za tri dni.

Čo to je? Sneh na zjazde z Iseran? A kedy tam, preboha, napadol? Úplne zmätení na seba s kolegami v tlačovom stredisku hľadíme, keď sa objavia prvé zábery.

​Nie, krúpy to sú. Rieka ľadových krúp. A tu hlinená lavína, ktorá zasypala cestu. Takáto trať by sa snáď páčila Zdeňkovi Štybarovi, lenže ten tu nie je.

Množstvo práce

V ten deň tímy nejaký čas tweetujú "vieme, že nič nevieme", Egan Bernal odmieta na pokyn komisára zastaviť a The New York Times píšu o Tour v znamení chaosu. Než sa všetko vysvetlí, spočíta a spíše, hodiny ukazujú pol jedenástej večer a serpentíny z cieľa v Tignes schádzame za nekonečnou kolónu truckov sťahujúcich zázemie závodu.

​Celkom 120 truckov denne parkovalo v technickej zóne.

Tridsať kilometrov sa za nimi šinieme takmer krokom. Do hotela, ktorý sme mali po tejto etape objednaný, dorazíme o pol jednej v noci. Pani recepčná nám dávno predtým do telefónu povedala: "Idem spať, kľúče vám nechám vo dverách od izby."

Na rozdiel od nej je Tour podnikom, ktorý nikdy nespí. Vlastne je mi hej, keď o druhej v noci dopíšem posledný článok a zavriem počítač. Stačí, aby som si spomenul na partiu technikov noc čo noc montujúcich sponzorskú dedinku. Ich šichta ešte dávno nekončí, pretože ráno pri štarte ďalšej etapy musí byť dedinka opäť pripravená na nával hostí.

Sem tam chybička? Nerozčuľujte sa

Je nemožné vykresliť na papier celý ten neskutočný kolos, valiaci sa s cyklistami Francúzskom. Ani čísla ho neobsiahnu, hoci sú impozantné:

450 členov realizačných tímov,
100 organizátorov zo spoločnosti ASO,
400 ich pomocníkov,
29-tisíc príslušníkov bezpečnostných zložiek,
554 rôznych médií,
94 televíznych spoločností,
12 miliónov divákov pri trati (2,5 milióna zo zahraničia, vrátane množstva Slovákov a Čechov).

Je tu aj 160 alegorických vozov reklamnej karavány, ktoré denne vytvoria 11-kilometrový rad a je z nich medzi divákov vyhodených 15 miliónov reklamných predmetov.

Každý deň je len v okolí cieľa rozmiestnených 450 navádzacích tabúľ a v technickej zóne 21 kilometrov optických káblov. Ale tiež je pre potreby návštevníkov pretekov vytlačených dokonca aj 5 000 programov s itinerárom v Braillovom písme.

Pri natoľko monštruóznej akcii sa sem tam chybička v logistike zákonite vlúdi. Keď autobus stajne Dimension Data prichádza na jediné možné parkovisko tímov pri Champs-Elysées, striktný policajt tvrdí: "Choďte preč, už sa nevojdete, je plno."

Preč? Ale kam? Tu ich budú hľadať po etape jazdci.

​Michaela Kreuzigerová, v tú chvíľu sediaca vo vnútri autobusu, radí vodičovi: "Povedz im, že sa ti rozbil motor a nemôžeš ďalej."

Nasleduje dvadsaťminútové dohadovanie s policajtmi, než ich privolaný organizátor nakoniec umravní. Miesto sa samozrejme nájde.

Inokedy nás nachytá naša vlastné navigácia v aute. Počas voľného dňa cestujeme 40 kilometrov z Nimes na hotel, kde trávi voľný deň Roman Kreuziger, a navigácia nás miesto odbočky k hotelu pošle na novo vybudovanú pasáž "rychlodiaľnice" do Barcelony, odkiaľ sa ďalších 33 kilometrov nedá odbočiť. Ale čo je 66-kilometrová zachádzka v sumári všetkých tých kilometrov za volantom, že?

Tak je v rámci zachovania zdravého rozumu najlepšie k Tour pristupovať: Nerozčuľovať sa, keď sa niečo pokazí.

Niečo sa vždy pokazí.

Chute, vône, zvuky...

Na každej takejto Tour sa vám zároveň nezmazateľne usadia v mysli aj zdanlivo nevýznamné banality, chute, vnemy, tóny. Tento rok napríklad mobil kolegu z Gazzetty dello Sport. Ako vyzváňaciu melódiu si nastavil ruskú hymnu. A volajú mu každý deň veľmi často...

Chuťou tohto ročníka sú pre zmenu banány. Sponzorom Tour sa novo stala aj firma distribuujúca ich z ostrovov Martinik a Guadeloupe a zaplavila nimi divácke priestory, reklamnú karavánu aj tlačové strediská. Dodala ich toľko, až vo mne neodbytne narastala myšlienka, že v oboch karibských miništátoch nemohol zostať na stromoch už ani jeden.

Každopádne občas sa hodili, pretože Tour v novinárskom aute je neustálym putovaním po osi hotel - štart - cieľ - tlačové stredisko - iný hotel, občas s obedom "take away" v aute a bez večere, keď po 22. hodine vám ju vo Francúzsku v reštauráciách proste neuvaria.

Šťastie, ktoré pomôže Kolumbii

Napriek tomu akékoľvek dočasné nepohodlie zas a znova prebíjajú hlboké ľudské príbehy závodom písané. Tento rok ich bolo snáď ešte viac ako inokedy.

Trebárs ten o Darylovi Impeym z tímu Mitchelton-Scott, ktorý po väčšinu kariéry tvrdo drie na iných, potom dostane v jednej etape na Tour šancu ísť na seba a vyhrá ju. Po čom so šéfom tímu Mattom Whitom pri pohľade na neho myká dojatie ešte silnejšie ako po celkovom triumfe Simona Yatesa na Vuelte.

"Dnes som najšťastnejším chlapcom na svete," hovorí pre zmenu Egan Bernal, keď v posledných horách závodu obháji žltý dres, ktorého význam presahuje hranice športu, špeciálne v Bernalovej krajine, v minulosti ťažko skúšanej. Ako vzápätí napíše kolega z listu El País: "Kolumbia potrebuje mnoho pokojných triumfov, ako je tento, aby sa konečne dokázala zjednotiť a prežiť."

Príbehy víťazstiev sa na Tour však miešajú aj so športovými tragédiami. Nezabudnete, ako Wout van Aert zúfalo kričí, keď v časovke v Pau zavadí o zábradlie, padne a uvidí obriu trhlinu na svojej nohe.

A pociťujete nekonečnú ľútosť pri pohľade na bojovníka Thibauta Pinota, keď sa v 19. etape musí so slzami v očiach vzdať a zliezť z bicykla.

Hrdinovia slávni aj bezmenní

Na Champs-Elysées všetko končí. Roman Kreuziger na Instagram k fotografii pelotónu pri Víťaznom oblúku ožiareného zapadajúcim slnkom pripíše: "Vďaka, že máme tento pohľad zadarmo."

Laura Meseguerová, reportérka Eurosportu, vlani kvôli tehotenstvu absentujúca, po troch týždňoch práce vykladá: "Až keď raz vynecháte, tak pochopíte, ako veľmi Tour milujete."

155 zo 176 cyklistov, ktorí odštartovali z Bruselu, dosiahne parížsky cieľ. Každý, kto tých 3 365 kilometrov na bicykli obišiel, je tu za hrdinu a právom. Ale nielen oni. Ako pripomína Daryl Impe: "Naozajstnými hrdinami, ktorí za nami deň čo deň stoja, sú ľudia z realizačných tímov, pre mnohých bezmenní. Odpočívajú tu ešte menej než my, a predsa nás každý deň motivujú svojimi úsmevmi."

V nedeľu pred polnocou organizátori vyvesia na Twitter pripomienku: "334 dní do štartu ďalšej Tour."

Chris Froome, zotavujúci sa doma z vážneho júnového zranenia, na ňu reaguje: "Už tie dni odpočítavam. Len musím prekonať malú prekážku: aby som bol so svojou pravou nohou zase schopný šliapať."

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.