Dve katastrofálne tretiny na olympiáde a hanba je na svete. Slovinci nemajú zaregistrovaných ani 150 hráčov a aj tak ukazujú, že hokej vedia hrať. Kolega Ľubo Macek mal pred olympiádou dve pravdy. Prvá – ak chce tím uspieť, tak musí bojovať a hrať srdcom. Na jednu stranu ma teší, že Slovinci čítajú Hospodárske noviny, ale mali by čítať dôkladnejšie. Kolega totiž písal o Slovensku a nie Slovinsku.
Druhá – Andrej Sekera, napriek životnej sezóne v NHL, na olympiáde nebude hrať dobre. Síce sa mi tomu nechce stále veriť, ale dnes patril Andrej naozaj medzi najslabších hráčov. Naši hokejisti by zrejme potrebovali hrať na úzkom, kanadskom klzisku. Súperom totiž nestíhajú. Že nás prekorčuľujú Američania, nebolo žiadne prekvapenie, ale že to zvládnu aj Slovinci, tak to je studená sprcha.
Najväčším problém však je, že nehráme ako tím. Vôbec si nepomáhame, skôr naopak. Zvesti pred olympiádou, že kabína nedrží pokope, sa teda potvrdzujú. Útočníci sa zle pohybujú a naši obrancovia majú pri rozohrávke veľký problém nájsť voľného spoluhráča. Obranná hra našich útočníkov sa dnes síce zlepšila, ale platilo to len v prvých dvoch tretinách. A dôraz, to našim hráčom, zrejme nič nehovorí. Ak chcete vidieť, koľko miesta mali Slovinci dnes od Slovákov, stačí si pozrieť tretí gól. Anže Kopitar bol ako na tréningu s kužeľmi. Halák by mal zrejme väčšiu šancu jeho strelu chytiť, ak by mu spoluhráči nezavadzali.
Systém olympijského turnaja však stále drží s nami. Dôležité bude pre nás osemfinále. Už teraz je isté, že budeme hrať s niekým z elitnej svetovej šestky. Šanca teda stále žije, s tromi centrami to však bude ťažké. Pri všetkej úcte, trojica Handzuš, Surový, Ölvecký, nikomu strach nenaháňa. Už po niekoľkýkrát tak doplácame na to, že od čias Petra Šťastného sme elitného centra nemali.