Nepríjemný fakt, o ktorom sa posledných pár týždňov len mediálne šuškalo, sa minulý týždeň potvrdil. Slovensko nebude hrať na Svetovom pohári v ľadovom hokeji na jeseň budúceho roka v Kanade. Skôr, ako aktivujeme ublíženeckú bunku v našej DNA a obviníme NHL, IIHF, KHL, kapitalizmus, geopolitiku a svetovládu nevďačníkov pochybného pôvodu, skúsme pohľadať vinníka bez prehnaných emócií.
Jún 1985
Práve vtedy som oslavoval takmer okrúhlych deväť rokov. Bol som dieťaťom v tom najkrajšom zmysle slova. Už vtedy som hltal očami šport, živo si pamätám hneď niekoľko zápasov v rôznych športoch, ktoré som pozeral v televízii. V roku 1985 som si napriek tomu, že Československo získalo titul majstrov sveta v hokeji, obľúbil basketbal. Tím spoločnej krajiny odohral fantastický turnaj na ME v NSR. Porazili Juhosláviu (!), aj Španielsko, prehrali až vo finále s Rusmi.
Matický, Kropilák, či Brabenec sa stali mojimi hrdinami. Krátko po tom som navštívil prvý basketbalový tréning v Košiciach a oranžovej lopte som už zostal verný. Posledný súťažný zápas som odohral vo veku 33 rokov v roku 2009, za Senec Lakers. Reprezentoval som len raz, na Majstrovstvách sveta stredných škôl pred vyše dvadsiatimi rokmi. Bol som ale súčasťou basketbalovej generácie, ktorá vznikla aj vďaka úspechu na turnaji pred 30 rokmi.
Máj 2002
Jedenásteho mája 2002 sa podobný športový ošiaľ na Slovensku zopakoval. Akurát bol asi tisícnásobne silnejší. Slovensko, malá krajina spod Tatier, sa dočkala. Peter Bondra strelou z ľavého kruhu rozhodol o zisku titul majstra sveta v ľadovom hokeji. Zápas pozerali možno dva milióny divákov, nadšené davy oslavovali do rána a aj pár dní potom. Historický triumf, narodila sa #hokejovarepublika. Ako je teda možné, že sa o čosi vyše desať rokov dočkala takej potupy?
Lebo nič iné to nie je. Prvá, no poriadna frčka do nášho namysleného hokejového nosa. Dôkaz, že súčasťou najsladšej hokejovej smotánky sme už len boli. Krutý pád z výšok, v ktorých sme mali v NHL hráčov na pomaly dva samostatné tímy. Pred desiatimi rokmi Slovensko dodávalo do NHL takmer 40 borcov, dnes ich spočíta na prstoch dvoch rúk aj nešikovný drevorubač. Síce stále pravidelne v lete cestuje do Trenčína Stanley Cup, jeho sprievodcovia sú ale čím ďalej, tým starší.
Trinásť rokov po titule majstrov sveta sú vtedajšie deti dnes v najlepších športových rokoch. Ak mali šesť, majú dnes devätnásť. Ak mali desať, majú dnes 23 a ideálny hokejový vek. Ak boli pokročilejšími tínedžermi, potrebujúcimi motiváciu na všetko, čo robia, sú dnes už hokejovo zrelými hráčmi. Prečo je dnes slovenský hokej na ústupe, ktorého zvrátenie sa nejaví byť na obzore?
Čísla
Chcel som sa dopátrať číslam registrovaných hráčov z roku 2002. Povedali by mi, aký progres urobila členská základňa, ako využila emotívnu vlnu úspechu medailovej generácie. Pátral som pol dňa, no internety ich nevydali. Očakával by som, že po úspešnej päťročnici (2000 - 2004) prudko vzrastie počet registrovaných hokejistov na Slovensku. Hoci nemám porovnávaciu bázu spred rokov, trúfam si napísať, že nič podobné sa nestalo. Prečo? Pre toto:
Porovnal som dve krajiny, ktoré má zmysel porovnávať. Kanada, Rusko aj Švédsko sú úplne inde. Fínsko má približne rovnaký počet obyvateľov, ako Slovensko a s Českom máme spoločnú históriu, i hokejovú školu. Veľkosť bublín označuje rozdiel v počtoch. Česko má 10x viac dospelých hokejistov, ako Slovensko. Fínsko "len" 6x. O čosi lepšie sme na tom v juniorských kategóriách. U nás korčuľuje o čosi menej, ako 9 000 mladíkov, v Česku 22 tisíc, vo Fínsku skoro 40 tisíc.
Netreba sa teda čudovať, že klesá počet slovenských hráčov v NHL, že nás dobiehajú donedávna hokejovo rozvojové krajiny. Desať krajín má viac registrovaných hokejistov, ako my. Veľká Británia len o tristo menej (všetky dáta v článku pochádzajú z prieskumi IIHF za rok 2014, Zdroj: www.iihf.com). A ešte jeden dôležitý ukazovateľ:
Aj v tomto ukazovateli zaostávame. Až v posledných rokoch, keď sa už postavili futbalové ihriská vo všetkých mestách, mestečkách aj dedinkách, začali sa stavať hokejové haly. Okrem dvoch najväčších v Bratislave a Košiciach aj v menších mestách a štadióny menších kapacít, potrebné pre poskytnutie ľadu pre masy. Desať rokov sa ale o investíciách do hokejovej infraštruktúry len hovorilo.
Čísla neoklameš. Z takého mála hráčov sa dlhodobo nedá variť medailová reprezentácia na úrovni Fínskej, Českej či iných z najlepšej hokejovej šestky. Slovensko potrebuje systematicky zväčšovať základňu, ak chce niekedy opakovať minulé úspechy. Deti sa musia učiť korčuľovať hneď po tom, čo sa naučia chodiť. Potom pätnásť rokov vstávať skoro ráno a chodiť spať neskoro večer a cez víkendy hrať zápasy. Počet detí, juniorov aj seniorov musí stúpať. Nie klesať, ani stagnovať.
Kto za to môže?
Dnes sme teda frustrovaní. Vykopli nás z osmičky najlepších hokejových krajín na svete. Máme to potvrdené, a ako som tak čítal vyjadrenia hokejových funkcionárov, rezignovali sme. Nemáme vraj dosť hráčov v NHL, nedali by sme dohromady schopný tím na taký turnaj, len krčili plecami.
Hovoria to napriek tomu, že si dobre pamätám, ako na Svetovom pohári Slovensko trénovala dvojica Jozef Golonka a Vincent Lukáč, v bráne bol Roman Mega a v kádri Medřík, Bukna, Voskár či Ľubomír Rybovič.
Ján Filc o tom hovorí odkedy sa vrátil v Goteborgu so zlatou plackou na hrudi. O podpore hokeja (a športu ako takého) sa u nás len veľa tliacha. Politici, ktorí majú vytvoriť prostredie, ale nie len oni, sa na hokeji viac priživujú, ako žijú tým ako ho zveľaďovať. Ako keby lístky na majstrovstvá sveta a spoločná fotka po prípadnom úspechu stačili.
Na vine sú ale aj rodičia a deti, ktoré euforickú vlnu nadšenia nevyužili. Nemali to ľahké, to ale nemali ani ich predchodcovia, ktorí vychovali Chárov, Hossov, Gáboríkov, či Šatanov. Preto skôr, ako budeme ukazovať prstom na všetkých ostatných, sa pozrime do zrkadla. Vyradením zo skupiny top hokejových krajín sme len dostali, o čo sme si posledných desať rokov koledovali.
Článok bol uverejnený na portáli takurčitee.sk.