História československých panelákov a sídlisk sa začínala písať zhruba v 50. rokoch minulého storočia. Architektka Štefánia Krumlová bola vtedy mladou absolventkou architektúry a pričuchla aj k výstavbe jedného z pilotných projektov na bratislavskom Račianskom mýte.
„Ľudia si nepriali nič iné, chceli iba bývať,“ povedala v rozhovore pre Prečo nie?! „Vôbec im nezáležalo na tom, v akých bytoch budú žiť. Sídliská sa stavali tak, že dokončili prvý dom a okamžite ho museli odovzdať. Ja som sa nasťahovala do domu, kde nebol chodník a chodili sme v blate. Trvalo to dlhé, dlhé roky.“
Všetkých zaujímali iba počty, architekti mali presne nalinajkované rozmery, aké musia mať izby pre konkrétny počet osôb. „Paneláky sa neustále zlepšovali, cizelovali.“
Slovenské sídliská majú teda za sebou desaťročia fungovania a nevyhnutne potrebujú obnovu. Podľa teoretičky architektúry Henriety Moravčíkovej to nebude jednoduchý proces, bytový fond je totiž v súkromnom vlastníctve.
„Plošné zásahy štátu sú nemožné. Keďže existujú spoločenstvá vlastníkov, nie je možné pustiť sa do ambicióznejšieho projektu. Problémom sú aj majetkové vzťahy, keď vlastníkom bytov nepatria ani okolité pozemky. V krajinách, kde byty zostali v družstevnom alebo štátnom vlastníctve, sa to nemôže stať.“
Z pracovne detská izba aj naopak
Jednou z ciest, ako ...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.