Praskajúce steny, a to neustále. To výrazne ovplyvnilo rekonštrukciu bytu v dome z 90. rokov minulého storočia. Stavba totiž stojí na mäkkom podloží v centre Brna, takže sa, hoci "jemne", neustále hýbe, píše portál idnes.cz. Architekt Jaromír Sedlák musel preto voliť netradičné riešenie.
„Byt je na 7. poschodí v celkom zložitej polohe, má dosť komplikovaný obvod pôdorysu a zložité členenie. Pritom ho tvoria iba dve izby, pomerne rozľahlá obývacia izba s kuchynským kútom, ktorého rozloha je vyše 50 metrov štvorcových a k tomu malá spálňa,“ opisuje architekt Jaromír Sedlák zo štúdia A Plus.
K bytu patrí aj terasa, kúpeľňa, samostatné WC, malá predsieň a komora. Pre nového majiteľa, ktorý tu momentálne býva sám, tak priestor bohato stačí.
Najväčší problém pri rekonštrukcii predstavovali praskajúce steny. Tie predchádzajúcemu majiteľovi, ktorý do Brna jazdil len na obchodné rokovania a byt používal na prechodné bývanie miesto hotela, nevadili. Rovnako ako laminátová podlaha a nudná kúpeľňa.
Keď sa však jeho ekonomická a obchodná situácia zmenila, rozhodol sa byt predať.
„Museli sme vyriešiť pomerne nepríjemný technický problém, všetky priečky a steny v byte boli silne popraskané, a to takým spôsobom, že steny nebolo možné len bežným spôsobom zatmeliť a vymaľovať. Celá budova je totiž založená na pomerne mäkkom podloží blízkosti bývalého potoka Ponávka. Preto sa celý rozsiahly železobetónový monolitický skelet určitým spôsobom nepatrne hýbe. Ide síce o obyčajné milimetre a železobetón sa tomu bez problémov prispôsobí, avšak steny vymurované z krehkého plynobetónu skrátka praskajú,“ vysvetľuje architekt Sedlák.
Praskanie sa v dome neustále opakujú: keď sa trhliny opravia, zatmelia a zatrú farbou, objavia sa o rok či o dva znova. A tak stále dokola. Pretože je byt práve v spojnici dvoch častí budovy, o praskliny v ňom núdza nebola. Riešením sa tak stali predsteny zo sadrokartónu.
Sadrokartón a benátska štuka
Architekt Sedlák sa rozhodol všetky kritické steny obložiť sadrokartónom tak, aby predstena nebola pevne spojená so stropom ani podlahou. „Pri strope som nechal urobiť zapustené hliníkové lišty, ktoré umožnia drobný pohyb a zabránia viditeľným prasklinám,“ vysvetľuje Jaromír Sedlák.
Lenže čo s kúpeľňou? Veľkofomátové obklady, ale aj klasické rozmery by praskali. Pôvodné obklady sa tak museli vybúrať a steny dorovnať lepidlom s vloženou sieťovinou.
„Pre istotu som ako nový obklad zvolil drobnú sklenenú mozaiku s trochu maskovacím vzorom, ktorý znesie drobné trhlinky oveľa lepšie ako veľké obkladačky, ktoré prasknú jednoducho uprostred,“ objasňuje architekt Sedlák.
Ani steny nedostali bežnú výmaľbu, ale benátsku štuku. Teda ručnú povrchovú úpravu, kedy sa na seba nanášajú dve vrstvy mierne odlišnej sadrovej prefarbenej pasty cez seba pomocou špachtle alebo hladítka.
„Štruktúra ručného prevedenia tak zostáva priznaná. Nakoniec sa povrch ručne niekoľkokrát leští prípravkom na báze včelieho vosku. Táto povrchová úprava stien bola zvolená aj preto, aby sa interiér bytu čo najlepšie prepojil so starožitným nábytkom,“ vysvetľuje autor rekonštrukcie.
Neutrálne farby
Novo inštalovaná drevená podlaha je trojvrstvová, nášľapnú vrstvu tvorí morené dubové drevo v šedohnedom odtieni. Farebnosť síce zdôrazňuje štruktúru dreva, ale zároveň farba zostáva neutrálna. Pôsobí tak, ako by drevo malo už istú patinu staroby.
Túto kombináciu farieb podlahy a stien dopĺňajú hodvábne závesy v jemnom šedom odtieni, ktorý zároveň ponúka béžové odlesky. Použitý hodváb je síce mierne lesklý, avšak v štruktúre látky sú drobné uzlíčky, ktoré dávajú tkanine prirodzenú a nenápadnú štruktúru podobnú úprave stien.
Moderné i starožitné
Kuchynská linka bola vyrobená na mieru, čelné plochy dvierok sú v lesklom šedom a bielom laku. Na pracovnú dosku použil architekt umelý kameň v čiernej farbe, čierne je aj sklo varnej dosky rovnako ako fragranitový drez.
Čierna, šedá a biela sú doplnené farebným lakovaným sklom nalepeným na stene medzi pracovnou doskou a hornými skrinkami. Farbu skla zvolil Jaromír Sedlák v zhodnom odtieni s farbou benátskej štuky na stenách.
Hlavný obytný priestor oddeľuje od predsiene sklenená priečka z leptaného skla s dverami na celú výšku. Leptané sklo má charakteristický zelenkavý odtieň, ktorý dopĺňa jemnú prírodnú farebnosť celého interiéru.
Tej zodpovedá aj moderný ručne tkaný svetlý koberec v béžovom odtieni zo zmesi vlny a hodvábu. Jedinú výraznú farbu do interiéru vnáša červené tienidlo lampy talianskeho výrobcu Luceplan. Ostatné svietidlá sú maximálne decentné a nenápadné.
A prečo táto neutrálna prírodná farebná škála? Dáva totiž najlepšie vyniknúť zariadeniu bytu, ktoré tvorí (na dnešnú dobu veľmi netradične) prevažne nábytok z obdobia 18. a 19. storočia.
Základ zbierky predstavujú tri solitéry: knižnica, konferenčný stolík a sekretár, ktoré majiteľ bytu zdedil po svojom otcovi, vo vlastníctve rodiny sú už od 30. rokov minulého storočia.
Ostatný mobiliár je výsledkom trpezlivého vytrvalého rozširovania zbierky počas posledných pätnástich rokov. Hoci ide o nábytok z rôznych období a slohov, napríklad rokoka, empíru či biedermeieru, výsledná kombinácia pôsobí príjemným a zladeným dojmom.
Dubová podlaha, béžové steny a závesy nechávajú navyše vyniknúť štruktúram starých driev rôznych druhov i tvarom starého nábytku.