Vyrobili tričko, sveter či džínsy, ktoré ste si práve kúpili v obľúbenom značkovom obchode. Väčšinou sú to ženy. Pracujú desať a viac hodín denne, šesť dní v týždni, a zarobia 60 eur za mesiac. Nemajú meno. Skrývajú sa za malým nápisom na visačke. Made in Cambodia.
V textilnom priemysle pracujú v Kambodži desaťtisíce žien. Väčšina z nich za 60 eur mesačne.
Snímka: Samrang Pring/Reuters
Jarná kolekcia oblečenia známych svetových značiek však tento rok možno príde do obchodov trochu neskôr. Pracovníci textilného priemyslu v Kambodži, ktorá je jedným z najväčších producentov odevov na svete, totiž už tretí týždeň štrajkujú. Vyšli do ulíc a bojujú za zlepšenie pracovných podmienok. Požadujú tiež zdvojnásobenie minimálnej mzdy na 120 eur. Polícia minulý týždeň zabila pri protestoch piatich ľudí.
Nejde však len o platy. Nútené nadčasy, nulové bezpečnostné opatrenia napríklad pri práci s chemikáliami, protizákonné krátkodobé zmluvy. Pár dní voľna? Materská dovolenka? Péenka? Zabudnite! A to všetko s vedomím vládnych inštitúcií, vedenia fabrík aj svetových značiek. Aký je teda príbeh oblečenia, ktoré si kupujeme za nemálo peňazí v exkluzívnych obchodoch?
Sme len stroje
Somart žije v malej ubytovni na predmestí Phnom Penh, hlavného mesta Kambodže. Najskôr sa ostýcha, ale po chvíľke pristane na rozhovor. Má 20 rokov a za šijacím strojom pracuje už rok. Dostáva len minimálnu mzdu. „To na normálny život nestačí,“ mračí sa. Vraví, že podmienky v textilke sú náročné. „Keď robíme zložitejší strih, práca ide pomalšie a nestíhame plniť predpísané množstvá. Šéfovia na nás kričia, sú nepríjemní. Keď sa ozvete, vyhodia vás. Sme pre nich len stroje,“ opisuje.
Ubytovňa skôr pripomína dva rady unimobuniek. Miestnosti sú veľké približne päť krát štyri metre, vzadu je maličká sprcha a kuchynka. Somart ukazuje svoju izbu. Žije tu s tromi ďalšími spolubývajúcimi. Delia sa o nájom, aby ušetrili. Zmestia sem všetok svoj majetok. Spia na podlahe. Na šnúrke pozdĺž jednej steny visí oblečenie. Okrem toho riady, osobné veci a televízor. Nič viac. Na tunajšie pomery to nie je najhoršie. Nie je vôbec výnimočné, ak v miestnosti podobných rozmerov býva aj sedem – osem ľudí.
Životné prostredie kambodžských šičiek. Snímka: Marián Szűcs
O trojo dverí ďalej žije 32-ročná Sophoun. Práve dojedá obed rozložený na koberčeku uprostred izby – ryžu s kokosovou omáčkou. Pracuje v inej fabrike než jej susedka a je veľmi spokojná. Za sedem rokov sa vypracovala na vedúcu zmeny a zarobí viac ako 200 eur mesačne. „Je to dosť na život, ale veľa neušetrím,“ hovorí.
Časť platu posiela domov rodine, ktorá žije na vidieku. Sophoun má jedenapolročnú dcérku, ktorá však žije u babky. „Na dieťa potrebujete veľa času, a ten nemám,“ vysvetľuje. Dcérku vidí raz za niekoľko mesiacov, keď sa jej podarí dostať sa domov. „Veľmi mi chýba,“ povzdychne si. „Keď zarobím dosť peňazí, chcem mať ďalšie dieťa. Vrátim sa domov a otvorím si malú krajčírsku dielňu,“ sníva.
Chorá? Tehotná? Zbohom!
Textilný priemysel je motorom tunajšej ekonomiky. Štyri stovky väčších fabrík, v ktorých pracuje približne 400-tisíc ľudí, vyprodukuje až 80 percent kambodžského exportu. Prerátané na peniaze – viac ako štyri miliardy eur. „Nemusíte byť expertom na matematiku, aby vám bolo jasné, že väčšina fabrík zarába kopu peňazí. A kto si z nich zoberie najviac? Jednoznačne veľké svetové značky.
A kto je tu podvádzaný? Robotníci,“ hovorí David Welsh, riaditeľ kambodžskej pobočky organizácie Solidarity Centre, ktorá sa zaoberá dodržiavaním práv pracujúcich.
V Kambodži pracuje už tri roky a o porušovaní zákonov by vedel rozprávať hodiny. Krátkodobé pracovné zmluvy umožňujú fabrikám zbaviť sa zamestnancov rýchlo, bez nároku na odstupné a kedykoľvek sa im to hodí (napríklad v prípade tehotenstva či choroby). Opakované uzatváranie krátkodobých zmlúv je protizákonné, ale z toho si nikto ťažkú hlavu nerobí.
Vo fabrikách často chýba ventilácia, takže pracovníci trebárs pri výrobe obuvi dýchajú celé dni jedovaté výpary. Každý deň v továrňach kolabujú desiatky žien – od vysilenia, lebo nemajú na poriadnu stravu. „Nemôžeme za to, nie sme vlastníkmi tovární, my len nakupujeme tovar od dodávateľských firiem“ – tak reagujú na výhrady veľké odevné spoločnosti. „To je zavádzanie,“ oponuje Welsh. „Veľké značky vytvárajú túto sieť dodávateľov a kontraktov. Nevlastnia továrne na papieri, ale v skutočnosti ich ovládajú. Ak by chceli, mohli by podmienky vo fabrikách zmeniť z večera do rána.“
Kambodžské pracovníčky už tri týždne bojujú za vyššie mzdy a lepšie podmienky v uliciach.
Snímky: Samrang Pring/Reuters
Ktoré značky sú na vine? Všetky
Čo si budeme nahovárať – svetoví výrobcovia nerozbehli v Kambodži biznis len tak. „Sú tu ľudia v zúfalej situácii, ktorí sú ochotní pracovať od nevidím do nevidím za málo peňazí. A okrem toho slabé zákony. Značky diktujú podmienky a snažia sa zarobiť čo najviac,“ naznačí Welsh.
Tvrdí, že medzi svetovými výrobcami (v Kambodži sú bez výnimky aktívne všetky popredné spoločnosti) nie sú veľké rozdiely a sú v rovnakej miere spoluzodpovedné za súčasnú situáciu. Niektorí výrobcovia však predsa začínajú robiť kroky k náprave. Napríklad švédsky koncern H&M, druhý najväčší predajca oblečenia na svete, sa v novembri verejne zaviazal, že chce do piatich rokov dosiahnuť, aby zamestnanci jeho dodávateľských tovární dostávali dôstojnú mzdu.
„Môže to byť významný krok,“ priznáva Welsh. „Zaviazali sa, že budú platiť dôstojnú mzdu, čím medzi riadkami priznávajú, že teraz ju neplatia. To je podľa mňa najdôležitejší moment z ich stanoviska,“ vysvetľuje. Podľa neho je dôležité, aby sa k iniciatíve pridali aj ďalšie spoločnosti a nepresunuli výrobu do krajín s lacnejšou pracovnou silou, kde by sa celý problém iba zopakoval. Veľké značky by sa samy mali snažiť o to, aby sa podmienky v továrňach zlepšili. Napokon, väčšina z nich to má v etickom kódexe.
Cena za textilný zázrak
Organizácia Asia Floor Wage Alliance, ktorá sa zaoberá výškou platov v ázijských krajinách, vyrátala, že v Kambodži by mala dôstojná mzda predstavovať 285 eur na mesiac. Väčšina pracovníkov v textilkách zarába teda sotva štvrtinu. „Čo myslíte – ak veľké značky zvýšia minimálnu mzdu na 120 eur, položí ich to? Samozrejme, že nie. Nemusí to znamenať ani zvýšenie cien v obchodoch. Krajina produkuje oblečenie za niekoľko miliárd eur, v systéme je dosť peňazí na férové mzdy,“ hovorí Welsh.
Textilný priemysel je v Kambodži stále relatívne novým odvetvím, jeho rozmach sa ráta na posledných desať či pätnásť rokov. Každý mesiac sa v priemere otvorí päť nových tovární, výroba vlani stúpla oproti predchádzajúcemu roku o ohromných 25 percent. Čo tento turbulentný textilný zázrak s krajinou narobí? Aké stopy zanechá na spoločnosti, na ľuďoch a ichzdraví, na deťoch, ktoré vyrastajú bez matiek?
„Ženy vydržia pracovať tak do 35 rokov,“ hovorí ekonóm a vysokoškolský pedagóg Rattanak. Učí na štátnej škole a pre obavu o miesto chce svoje priezvisko udržať v anonymite. „Kým ženy pracujú, posielajú ušetrené peniaze svojim rodinám na vidieku. Keď začnú mať zdravotnéproblémy, pre fabriky sú už nezaujímavé. Vracajú sa domov a nemajú nič. Ani ryžové pole. Nemôžu ani zaplatiť za lekára,“ načrtáva. Zdravotná starostlivosť je v krajine veľkým problémom, hoci podľa zákona by mala byť zadarmo. „Lenže to nikde nefunguje. Ak máte nehodu, lekár sa najskôr spýta, kto liečbu zaplatí. Inak vás neošetrí. V Phnom Penh je jediná nemocnica, kde je starostlivosť zadarmo – financujú ju Švajčiari. Ale choďte sa tam pozrieť – každé ráno pred ňou stoja dlhé rady až na koniec ulice,“ opisuje Rattanak.
Zisky si delia cudzinci
Zmení niečo štrajk zamestnancov textiliek? Rattanak nie je optimistom. „Zvýšenie platov je podľa mňa nereálne. A ak sa tak aj stane, továrne sa presunú do Vietnamu či Laosu,“ predpovedá. Naráža na fakt, že majitelia fabrík nemajú ku Kambodži žiaden vzťah. Sú to väčšinou Číňania, Kórejčania či Singapurčania. Prišli preto, lebo cena práce v ich krajinách stúpla. Napríklad v Číne je minimálna mzda trikrát vyššia. V Kambodži zarobia viac. A keď sa im miera zisku bude zdať nízka, pôjdu o dom ďalej. V tom je ďalšia tragédia tunajšieho textilného priemyslu. Hoci vytvára miliardové tržby, zisk si delia zahraničné koncerny, cudzinci, ktorí sú majiteľmi tovární, a zopár skorumpovaných úradníkov. „Značky hovoria, že pomáhajú krajine v boji proti chudobe, ponúkajú ženám ekonomickú slobodu. Znie to pekne, akurát to nie je celkom pravda. V podstate jediné peniaze, ktoré v krajine ostávajú, sú mzdy. Mizerné mzdy,“ priznáva Welsh.
Cestu podporila Platforma MVRO z prostriedkov Európskej komisie a SlovakAid
Treba tlačiť na značky, nech zlepšia podmienky
„Veľké svetové značky neočakávajú, že priemerný zákazník na Slovensku bude vedieť o dočasných zmluvách a nútených nadčasoch robotníkov, ktorí oblečenie vyrobili,“ hovorí David Welsh, šéf kambodžskej pobočky organizácie Solidarity Centre, ktorá sa zaoberá dodržiavaním práv pracujúcich.
Môže bežný človek, ktorý si kupuje značkové oblečenie v Európe či Amerike, nejako prispieť k zlepšeniu situácie pracovníčky v kambodžskej továrni?
Bojkotovať značky by bolo príliš povrchné. Malo by to istý efekt, ale doplatili by na to najmä pracovníci vo fabrikách. Nechceme zničiť textilný priemysel. Chceme, aby rástol, lebo ľudia dostanú prácu. Ale chceme aj to, aby sa dodržiavali ich práva. Veľké značky neočakávajú, že priemerný zákazník na Slovensku, v Anglicku alebo vo Washingtone bude vedieť o dočasných zmluvách a nútených nadčasoch robotníkov, ktorí oblečenie vyrobili. Pomôcť môže informovanie verejnosti, zákazníkov. Neverte veciam z webových stránok značiek o ich spoločenskej zodpovednosti, väčšina z toho je nezmysel a zriedkavo to prináša reálne výsledky. Treba tlačiť na značky, aby samy vyvíjali aktivitu na zlepšenie situácie.
Je v správaní svetových koncernov, ktoré majú záujmy v Kambodži, nejaký rozdiel?
Všetky sú rovnako zodpovedné za výrazné porušovanie pracovných práv, nevyplácanie dôstojnej mzdy, udržiavanie tejto situácie. Niektoré značky začínajú vyvíjať aktivity na zlepšenie situácie, ale rozdiely sú naozaj malé.
Čo si myslíte o kroku H&M, ktoré sa nedávno zaviazalo platiť do piatich rokov robotníkom dôstojné mzdy?
Je to veľmi ojedinelý počin. Minulý rok H&M zverejnilo zoznam tovární, od ktorých nakupuje. Aj to robí veľmi málo značiek. Umožňuje to napríklad vypátrať, odkiaľ tovar pochádza a v akých podmienkach sa vyrába. Záväzok H&M vítam, môže to byť významný krok, ktorý pozitívne ovplyvní celý priemysel. V podstate nepriamo povedali – v poriadku, zarábame kopu peňazí, ale robotníkom neplatíme dôstojnú mzdu a mali by sme to napraviť. Ale zatiaľ je to iba vyhlásenie do médií a päť rokov je dlhé obdobie, počas ktorého sa politika firmy môže ľahko zmeniť.
Veľkí výrobcovia zvyčajná tvrdia, že len nakupujú tovar od miestnych dodávateľov a za podmienky vo fabrikách nemôžu.
To je nezmysel, značky tento systém vytvárajú samy a aj väčšina ziskov ide do ich vrecka. Ak by od fabrík nakupovali tovar za férovú cenu, bolo by viac možností, ako situáciu zlepšiť.
Môže zvýšenie miezd spôsobiť, že sa priemysel presunie do iných krajín?
To je chorý prístup. Inými slovami – ak nás prinútite dodržiavať pracovné práva a platiť dôstojné mzdy, odídeme. Nie je kam ujsť, tie isté problémy sa budú opakovať aj v iných krajinách.
Znamenalo by zlepšenie podmienok vo fabrikách zvýšenie cien oblečenia v obchodoch?
Vzhľadom na to, koľko značky v Kambodži zarábajú, k rastu cien vôbec nemusí prísť. Navyše, skúsenosti z minulosti naznačujú, že ak firma zvýši cenu trička z 20 na 40 eur, ten rozdiel nepôjde robotníkom. Zisk si nechajú spoločnosti. Textilný priemysel v Kambodži vytvára tržby v miliardách eur a v systéme je dosť peňazí na dôstojné mzdy aj bez zvyšovania cien v obchodoch.