Boli väzňami medzi múrmi vlastného domova. Za všetkým stál agresor v podobe Brookinsovej manžela, za ktorého bola matka štyroch detí nejakú dobu vydatá. Spomína na to, ako na obdobie keď muž, ktorý mal byť jej životnou láskou „definitívne zostúpil do plnohodnotnej paranoidnej schizofrénie." A dokonca aj po tom, čo boli rozvedení, neprestal a naďalej desil svoju rodinu.
„Vydala som sa za muža, o ktorom som si myslela, že je dosť silný na to, aby so mnou všetko zvládol", spomína Cara pre CBS News. „Mýlila som sa. Ukázalo sa, že je to veľmi násilný muž." Jej deti mali v tom období 17, 15 a 11 rokov a najmladší mal vtedy len dva roky. „Myslím ale, že to bolo všetko vlastne progresívne. Som totiž extrémne optimistický človek. Kvôli tomu som to potom brala tak, že už toľko nezáleží na tom, aké zlé to bolo a že som to možno mohla urobiť lepšie. Nakoniec som si uvedomila jedno: vtedy nebolo možné, aby som túto situáciu zvládla lepšie alebo inak."
Prvý základný kameň spoločného sna
Brookinsová nemala v tom čase dostatok peňazí na to, aby sebe a deťom kúpila taký dom, ktorý by bol dosť veľký a vhodný pre ňu a jej štyri deti, ale na druhej strane túžila po vlastnom a bezpečnom domove. Z domu, v ktorom bývali s násilnou „hlavou rodiny“ sa presťahovali do malého domova mimo Little Rock v štáte Arkansas. Prenajala si tam malú chatku, ako miesto kam uniknúť. Dom bol krásny, ale aj podstatne zničený tornádom. Cara sa snažila vidieť ho z iného pohľadu a premýšľala, ako by sa jej úpravami podarilo vykresať z neho domov snov. Vtedy ju však napadlo aj niečo iné: možno by mala začať od začiatku... To bol prvý nápad postaviť nový dom, od základov.
Ukázalo sa ale, že má dostatok peňazí len na materiál a kúpu pozemku a bez toho, aby sa ona či jej deti pozerali späť, rozhodli sa, že pôjdu do toho na vlastnú päsť. „Akonáhle som kúpila všetky potrebné stavebné materiály a súčasti, bolo rozhodnuté. Neexistovalo žiadne iné východisko," vysvetľuje Brookinsová. „Nebolo dosť peňazí na to, aby sme zaplatili niekomu, kto ten dom postaví. Neexistoval žiadny plán B." Tvárou v tvár ohromnej výzve postaviť dom vlastnými rukami sa Brookinsová a jej rodina obrátili na najviac nepravdepodobný zdroj, aký by vás napadol: YouTube.
„Vtedy sa písal rok 2008, takže YouTube bol iný, ako je teraz. Neexistovali žiadne komplexné videá alebo kanály, venované tomuto druhu veci, akou je stavba domu ´na vlastnú päsť´," hovorí. "Existovalo však veľa spôsobov, ako osádzať okná alebo stavať základy. Takže by sme sledovali tri alebo štyri videá, určené na každú fázu stavby a následne sme sa rozhodovali, ktorá alternatíva je pre nás tá najvhodnejšia.“
Každý krok v procese bol spoločným úsilím
Takmer všetky deti priložili ruku k dielu a každý mal svoju úlohu na stavbe spoločného sna. „Všetci boli všade,“ spomína hrdo Brookinsová. Ako sama hovorí, najviac sa bála momentu, keď deti ráno vstanú a povedia si, že už ďalej nevládzu a nepôjde to. To sa ale nestalo. „Bolo to prvýkrát, čo cítili určitý druh moci, ale aj kontroly nad svojimi životmi." V priebehu nasledujúcich deviatich mesiacov počítačová analytička Brookinsová a jej štyri deti postavili svoj domov snov od základov. Robili všetko: od ručného miešania malty na základy, cez plynovody a rozloženie a správne zameranie stien. A aj keď to nebolo ľahké, nevzdali to. Dom ich vyšiel na cenu v prepočte približne 119 364 eur a jeho stavba trvala celkovo deväť mesiacov.
„Bolo to tvrdé a často celá tá námaha prinášala bolesť," spomína pre CBS News. „Nebolo to niečo, čo nám fyzicky prospievalo, ale moje deti sa každý deň zdvihli a išli sem. Pracovala som celý deň: keď boli deti v škole, ale aj v noci, keď som musela zapnúť svetlomety, aby som videla. Bolo to neuveriteľne intenzívne. Neboli tam žiadne dátumy, boli to len spoločné sily na jednom projekte." Brookinsová hovorí, že celý projekt budovania domu im znovu vrátil pocit rodiny. Bol to akt a prejavenie toho, že sú znovu na nohách a majú silu pokračovať.
Cara dokonca vydala aj knihu, ktorá uzrela svetlo sveta 24. januára tohto roku pod názvom "Rise, How House Build a Family" (Ako dom vybudoval rodinu). Teraz, keď sa na to všetko pozerá s odstupom, vidí chvíle, keď jej situácia pripadala beznádejná. Pre všetky ženy, ktoré si prešli to isté, cítili bezmocnosť voči životnej situácii, v ktorej sa nachádzajú a sú utláčané, má preto jeden odkaz: „Zabudnite na všetko, čo vám kto povedal o tom, že máte postupovať malými, detskými krokmi... Že ak spravíte denne len jeden malý krok vpred, bude to lepšie. Podľa mojich skúseností to tak nie je. Musíte urobiť veľký skok. Musí to byť obrovský, obrovský krok. Pre nás to bolo stavanie domu. Pre niekoho iného by to mohlo byť niečo úplne iné. Ale rozhodne musíte urobiť niečo veľké, čo zmení vaše vnímanie samých seba."