"Takto to už ďalej nejde. Robiť prácu len pre peniaze ma nebaví. Nevidím žiadne výsledky, som v kolotoči. Frustrovaný." Tieto myšlienky nás donútili premýšľať o zmysle života, o tom, prečo tu vlastne sme. Pre Lidovky vám prinášame našu cestu životom, ktorá sa otočila z rutiny na splnený sen.
Obaja sme si uvedomili, že vôbec nežijeme práve tu a teraz. Každodenné zážitky nám utekali medzi prstami a čas plynul tak rýchlo. Práca, popoludní nejaká aktivita, ísť spať a ráno nanovo.
Žiadna kreativita, žiadne nápady. Žili sme cez víkendy, keď sme vypadli na chalupu alebo niekam do hôr a tešili sa na dovolenku ako na spásu a nový život. Nezmysel. Takto to nechceme.
Inšpirovali nás videá a príbehy ľudí, ktorí si prestavali svoju dodávku, vzdali sa majetku, dali výpoveď z práce a cestujú po svete. Nadchla nás tá predstava nespútaného bytia. Tá sloboda, nekonečný priestor okolo vás, čas, ktorý plynie pomaly a človek sa nemusí nikam ponáhľať.
Čo ale napadalo mne, starej konzervatívke bolo: "A to sa fakt môže? Robiť si, čo chceme? Žiadne povinnosti? Žiadne konkrétne plány? To nezvládneme!"
Ale túžba po dobrodružstve a hlavne po zmene v nás rástla. Predsa nechceme celý život ráno vstávať, prísť domov vyšťavení a jediné, čo cez týždeň zvládnem naozaj s nadšením, je ísť spať.
Máme toľko záujmov a túžbu niečo tvoriť. No nezostáva nám na to čas a hlavne žiadna chuť. Pol roka po tom, čo dal Honza výpoveď som pochopila, že to naozaj myslí vážne. Vtedy som sa tiež rozhodla.
Odhodila som obavy a strach, prestala sa pýtať, čo bude, keď opustím svoje "povolanie", čo na to všetci tí pacienti, kolegovia, a rodina. V hlave som si postupne pripravovala scenáre a dialógy, aby som na reakcie môjho okolia bola pripravená.
Je potrebné povedať, že moje predtuchy sa vyplnili, ale zvládla som ich pokojne, sebaisto a odpovedala som na neskutočne dramatické otázky. Týkali sa života a smrti a mojej kariéry.
Pred tým všetkým sme rodine prichystali prvý šok. Tajne sme sa zobrali. Poznali nás, považovali nás už predtým za bláznov - tých, ktorí vybočujú z radu. Vegáni, jednu dobu na raw strave, chodia skoro naboso, nakupujú veci z druhej ruky a nechcú hypotéku.
A tie naše názory na život a spoločnosť... Za týždeň, kedy sa sotva spamätali z toho, že sme si urobili svadbu po svojom, sme im naservírovali, že opúšťame naše zabehnuté koľaje a chceme prejsť v dodávke západnú Európu, namiesto toho, aby som sa vo svojich tridsiatich troch rokoch vrhla na plodenie detí.
Vzbura proti poslušnosti a najlepšie rozhodnutie živote
Obidvaja sme si začali užívať a plniť svoje sny "on the road". Zabezpečila som si neplatené voľno v práci na ďalšieho trištvrte roka. Spoločne sme zrušili všetky poistenia a iné investície, dali sme výpoveď z podnájmu, kúpili sme staršiu dodávku, transportér multivan z roku 1999 a v apríli 2017 sme vyrazili.
Bez nejakých konkrétnych plánov, len pár bodiek na mape, orientačne. Najskôr sme využívali chladnejšie počasie k horolezectvu v Španielsku. V Chulille, čo je nádherné mestečko v obkľúčení masívov skál, sme stretli ďalších Čechov, ktorí sa nám stali na pár dní sprievodcami a získali sme cenné rady a tipy na najzaujímavejšie miesta.
Zvykali sme si pomaly na nový spôsob života, nový rytmus každého nového dňa a začali sme si vychutnávať slobodu. Presúvali sme sa pozvoľna ďalej a ďalej na juh, striedali sme hory, skaly, more a na bicykloch sme prešli aj niektoré veľké mestá.
Potom, cez očarujúce a prívetivé Portugalsko, zase na sever Španielska, cez Santiago de Compostela až do Pyrenejí. Nádherné štyri mesiace v prírode.
Fotili sme, točili videá a rovno ich na mobile strihali, spievali vlastné pesničky a Honza zložil veľa nových melódií na gitaru, ktorá oddane cestovala s nami. Jeho vášeň k hraniu sa rozvinula naplno.
Ja som objavila stratené čaro písaného textu a rannú jogu. Obaja sme sa začali realizovať. A tak okrem každodenných povinností, ako bolo varenie, úloha zabezpečiť dostatok pitnej vody a nájsť miesto na nocovanie, sme sa neustále o niečom rozprávali, čítali knihy, rozoberali naše pocity a vnútorné postoje.
Prišli odpovede na mnohé otázky a musím povedať, že náš vzťah si prešiel zaujímavou vývojovou fázou. Putovali sme na sever Francúzska, prešli sme Bretónsko a Normandiu.
Na útesoch nás dvaja milí Angličania presvedčili, že Škótsko je nádherná krajina aj napriek tomu, že tam vždy nevládne ideálne počasie. Tak sme neváhali, kúpili sme si lístok na trajekt a vydali sa preskúmať konzervatívne ostrovy.
Život v znamení slobody
Mesiac sme strávili v škótskej prírode, medzi kravami, sobmi a srdečnými ľuďmi. Obavy a otázky našich kamarátov ohľadne toho, ako to spolu, sami dvaja, môžeme vydržať, sme od začiatku nechápali.
Vedeli sme, že prídu rozpory, hádky a ponorka, ale nikdy nám nenapadlo, že by sme ich spolu nevyriešili. Občas sme si poriadne liezli na nervy. No v tak malom priestore, kde sa ani jeden z nás nevie vystrieť, ani niet divu.
Ak už sa nedalo vyriešiť napätie slovne, jeden sa išiel prejsť. Druhý medzitým upratal, uvaril alebo zložil pesničku. Ďalšia obava všetkých bola, ako sa vám do takého malého priestoru všetko zmestí? Jednoducho. Nám sa osvedčil minimalizmus.
Zbavili sme sa zbytočností a nechali sme si oblečenie a veci, ktoré slúžia k viacerým účelom. Cestou sme zistili, že veľa toho nepotrebujeme, a tak sme vyhadzovali, vymieňali a rozbité opravovali.
Šetrili sme veľa, ako miestom, tak peniazmi. Do reštaurácií a kaviarní sme zavítali naozaj párkrát, a to hlavne kvôli free wifi. A tak sa dostávam k ďalšej otázke, ktorá všetkých zaujímala.
Z čoho sme to financovali? Nie, nevyhrali sme v športke. Nie, nemáme bohatých rodičov. Áno, našetrili sme si, zbytočne sme nemíňali. Naše výdavky boli len za jedlo, naftu a sem tam nejaký vstup, kaviareň a trajekt.
Ubytovanie sme zohnali kdekoľvek, kempy, pri lese, na neplatenom parkovisku, pri obchodných centrách atď.. Nakupovali sme v supermarketoch a varili si sami na plynovom variči.
Vďaka tomu, že nejeme mäso, mliečne výrobky a polotovary, sme nepotrebovali ani chladničku. Nakupovali sme do zásoby, ale tak aby sa všetko zjedlo skôr, než by sa to v teple pokazilo.
Pitná voda sa dala zohnať skoro všade zadarmo, z fontánok, na benzínkach alebo studničkách. Obligátna otázka bola aj: kam na toaletu a čo sprchovanie? V prírode je všetko vyriešené, ak bolo teplo, stačilo nám more, rieka, jazero.
Vodu z riek sme využívali na pranie alebo sme umývali priamo v rieke. Ak sme boli na horách alebo pri mestách, používali sme našu sprchu, vyrobenú zo záhradného postrekovača. Záchod nájdete všade vonku za kríkom, avšak ak nájdete len betónovú plochu, bolo pre nás záchranou vedro a v ňom vrecúško.
V kempe sme boli len raz, a to v Škótsku, kedy bola naozaj zima a my sme už súrne potrebovali teplú sprchu a vyprať bielizeň. Nocovanie sme hľadali podľa toho, kam sme mierili. Najčastejšie pomocou aplikácie v mobile, ktorá bola synchronizovaná s navigáciou.
Takže sme vždy našli miesta s výhľadom lepším ako z hotela, navyše preverené inými karavanistami, ktorí tam väčšinou už stáli. Takmer nikde sme nenocovali sami.
Strach z toho, že nás v noci niekto prepadne, okradne alebo bude vyháňať, nás po prvom mesiaci prešiel. Naopak, získali sme dôveru, rešpekt a pocit bezpečia k tejto zemeguli a tiež k tomu najcennejšiemu, čo máme. K sebe samým. K nášmu vzťahu. K životu. Preto odporúčam: "Choďte! Nečakajte na vhodnú dobu, tá nikdy nepríde, pretože je práve teraz, teraz, teraz ..."