Stojím na mokrom antikorovom rebríku, po očku sledujem príboj a odhadujem najlepší moment medzi rytmom dvoch vĺn, keď sa vrhnúť do vody. Nejde totiž iba o to, ponoriť sa, ale zvládnuť aj niekoľko temp smerom k lanu natiahnutému krížom pomedzi dve skaly vytvárajúce akýsi provizórny bazén, do ktorého sa zhruba každú pol minútu vovalí oceán.
Hoci vlny trochu brzdí kruhový pás skál, stále je ich sila natoľko výrazná, že nebyť lana, ktorého sa držím ako kliešť a ktoré mi do chrbta postupne odtláča svoj vzor, už by som bola rozprestretá niekde na kameňoch ako morské riasy.
Prekvapuje ma však zistenie, že ešte väčšiu naliehavosť má spätný prúd, ktorý by pravdepodobne po niekoľkých vlnách ľahko vycucol z akého-takého bezpečia prírodného kamenného bazéna. Je to intenzívny zážitok, keď si naplno uvedomujem, akí sme voči silám prírody malí a bezmocní.
No nie je to len splynutie so živlom, čo sem do Termas da ferraria ľudí láka. Ale aj zaujímavý a netradičný jav
stretnutia oceánu s geotermálnou energiou. Zo strany pevniny totiž z pobrežia do spomínaného bazéna prúdi horúca voda.
„Treba byť opatrný, niekedy je voda takmer vriaca,“ varuje nás náš domáci po tom, ako...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
