Slováci aj Česi chlieb milujú, zvlášť ten kváskový sa stal v posledných rokoch hitom všetkých farmárskych trhov. Ale podoby chleba môžu byť rôzne. Niekedy je ako placka, inokedy zase tvrdý ako kameň. Francúzi ho musia mať čerstvý dvakrát denne, zatiaľ čo vo švajčiarskych horách sa piekol len trikrát do roka, píše portál idnes.cz.
Našu chlebovú cestu okolo sveta začneme neďaleko Kokořínského údolia v Česku, v dedinke Mšeno, kde už 15 rokov funguje rodinné pekárstvo a pečie Mšenský kvasový chlieb. Pekne po starom, v tradičnej parnej peci, kam sa trojkilové pecne hádžu ručne na drevenej lopate. Mšenský chlieb je už niekoľko rokov veľmi žiadaným sortimentom a aj keď nemôžeme tvrdiť, že je najlepší, rozhodne stojí za ochutnanie.
Prvý chlebový kongres
Za umenie pečenia chleba údajne vďačíme Germánom, starí Slovania totiž z obilia robili len kašu. Ale naučili sme sa to dobre. Chlieb sa historicky vyskytuje v celej Európe, veľkej časti Ázie a tiež v severnej Afrike. Ale je značne odlišný. Napríklad v arabských krajinách sa pripravuje plochý arabský chlieb (či pita chlieb), Rusi majú svoje ražné tehly, zatiaľ čo Francúzi si zamilovali bagety.
Chlieb v piesku pečený
Nekvasený chlieb sa mohol pripravovať už pred 20-tisíc rokmi, s pomocou zákvasu zas ako prví piekli chlieb zrejme starí Egypťania, a to zhruba niekedy pred šiestimi tisíckami rokov.
Arabský chlieb je dnes populárny v celej Európe, používa sa predovšetkým v arabských bistrách a plní sa kebabom.
Zaujímavým spôsobom tento chlieb pripravujú Berberi v saharskej púšti. Na placku z cesta nahrnú ľahkú vrstvu piesku a na nej rozrobia oheň. Po chvíli oheň odhrnú, placku otočia, opäť ľahko zakryjú pieskom a oheň vrátia späť. Za chvíľu je hotovo. Jedinou nevýhodou je, že v chlebe jemne chrúmu zrnká piesku.
Čapátí s banánom
Hneď niekoľko druhov chleba sa pripravuje v Indii. Najchutnejší je naan, vzdialene podobný pita chlebu. Naan je kvasený a pečie sa v peci tandoor, kam sa však nepokladá, ale naopak sa tlačí k stene. Občas sa servíruje preliaty maslom alebo potretý cesnakom.
Oveľa rozšírenejšia a lacnejšia je indická placka čapátí, ktorá sa pripravuje len z vody a celozrnnej, avšak najemno namletej múky, ktorá sa často ani nesolí. Základom úspechu je však dokonalé hnetenie cesta, z ktorého sa následne urobia slabé placky a tie sa pečú na rozpálenej platni alebo na panvici bez tuku (ak budete chcieť experimentovať, pridajte do cesta trochu banánu, ide to potom lepšie). Čapátí predstavuje bežný sprievod jedla, navyše sa používa namiesto príboru, pretože Indovia si plackou naberajú omáčku aj zeleninu. Veľmi populárny je tiež vyprážaný papadam či plnená placka Paratha.
Dvakrát denne po bagetu
Podobné pece ako v Indii sa na pečenie chleba používajú aj v Gruzínsku. Chlieb sa volá puri a Gruzínci ho jedia takmer ku všetkému od rána do večera. Hlinená pec je väčšinou umiestnená pred domom a vzdialene pripomína veľký džbán, na ktorého dne sa rozmiešava oheň. Až keď je na dne dostatok žeravých uhlíkov bez plameňa a pec je dobre rozpálená, lepí sa placka z múky na steny pece, kde sa rýchlo pečie. Na stene môže byť naraz desať až dvadsať (a niekedy aj viac) chlebov. Hoci to vyzerá, že puri je určený na okamžitú spotrebu, ako francúzska bageta či talianska ciabatta, vydrží v ideálnych podmienkach až dva týždne.
Naopak Francúzi sú čerstvými bagetami priamo posadnutí a chodia si ich kupovať dvakrát denne, teda ráno a večer, a to vrátane nedele. Má to svoj dôvod, po pár hodinách je bageta "gumová" a nedá sa jesť.
Desať kíl ťažkých bochníkov
V rôznych krajinách sa k výrobe chleba používala rôzna múka. Francúzi či Taliani dávajú prednosť bielej pšeničnej múke, Rusi pripravujú tmavý ražný chlieb a napríklad v Karibiku sa pečie chlieb z kukuričnej múky. A nejde len o slávne a obľúbené mexické tortilly z nekysnutého cesta. Napríklad v horských oblastiach Dominikánskej republiky sa neďaleko mestečka Jarabacoa pripravuje unikátny, ľahko sladkastý a šťavnatý chlieb z kukuričného cesta, ktorého obrovské bochníky vážia desať i viac kilogramov. Preto sa tento chlieb krája podobne ako torta a predáva sa na váhu.
Pumpernickel na pol roka
Zaujímavá bola tradícia pečenia chleba v nedostupných obciach švajčiarskeho údolia Anniviers, napríklad v mestečku St. Luc. Uprostred obce bola jedna obecná pekáreň, kde si všetky rodiny postupne piekli hutný tmavý chlieb, na jeseň dochutený orechmi či sušeným ovocím. Miestni si však chlieb nepiekli každý týždeň, ako u nás, ale raz za štvrť roka. Rodina si počas jedného dňa napiekla napríklad 50 bochníkov, ktoré im potom vydržali niekoľko mesiacov, hoci posledné týždne už bol väčšinou tvrdé ako kameň a museli sa pridávať napríklad do polievky.
Ešte dlhšie vydrží chlieb zvaný Pumpernickel, ktorý sa pripravuje zo žitnej múky a ražného šrotu v Nemecku (predovšetkým vo Vestfálsku). Pečie sa pri nízkej teplote 24 hodín, vďaka čomu je úplne čierny, nemá takmer žiadnu kôrku a vydrží minimálne pol roka.
StoryEditor