Hlboko pod sebou videl Saharu, austrálsku buš aj americké prérie. Prelietaval nad zamínovanými poliami v západnej Afrike. Splavil Amazonku, na lodi prekonal Atlantik i Pacifik. Obedoval s Mongolmi v jurtách, v Laose ochutnal mäsožravú rastlinu. To všetko a ešte oveľa viac zažil Čech Vlasta Puczok, keď sa rozhodol s paraglajdingovým krídlom obletieť svet. Hoci sa to dlho zdalo ako nezmysel.
Základ bol jasný: neurobiť ani krok vzad. Čo najviac využiť vietor - na súši s krídlom, na mori s plachtami. Ale práve v tom to viazlo: kde zohnať tú jachtu? "Zlom prišiel vo chvíli, keď som sa dopočul, že jachty sa dajú aj stopovať," rozpráva. "Proste zájsť v správnom prístave do krčmy a dohodnúť sa s kapitánom. Veľa z nich totiž zháňa do lode parťáka miesto niekoho, kto sa z plavby ospravedlnil. Niekedy sú tí majitelia jácht už naozaj zúfalí. Počul som o jednom, ktorý oslovil bezdomovcov válajúcich sa pri supermarkete. Povedal im: Nebudete nič platiť, len ma na lodi budete strážiť, keď budem spať. Alebo pri búrke zatiahnete za to, čo vám ukážem. Súhlasili. Po návrate tvrdil, že to bola najlepšia posádka, akú kedy mal."
Supy versus orli
Posledná zábrana padla, Vlasta sa rozhodol. Zbalil si to najnutnejšie. Mal so sebou jedny trenky, jedny nohavice, kvôli uľahčeniu bagáže si robil dierky do kefky na zuby. Len to, čo sa používa pri vzlietaní za autom, váži 60 kg. Ani prípravu na lietanie nepodcenil. Bolo to zložité. "Také Alpy, tam sa vie, kde štartovať, kadiaľ letieť. Lenže ďalšie oblasti boli z hľadiska paraglajdingu nepreskúmané. Pustiny Kazachstanu, Sahara, náhorná plošina v Andách." Práve s Alpami začal, tam sa k nebu odrážal z vrcholov hôr. Inde musel štartovať zaháknutý za vlek na aute. To ho dostalo do 300 metrov nad zemou, kde bolo treba sa odpojiť a nájsť si najneskôr do minúty stúpavý prúd. Niekedy to šlo hladko, inokedy to bol boj.
A nastali aj situácie, kedy sa stúpať podarilo len vďaka nečakanému spojencovi. "Španielsko bolo plné kamarátskych supov. Leteli so mnou, a keď som nemohol nájsť žiaden "stupák", šli kúsok vedľa, akoby mi ukazovali: Sem musíš ísť, tu je to dobré. A naozaj - vynieslo ma to krásne hore." Nie vždy to však bola romantika. Nad Saharou stretol orla, ktorý sa stočil do klbka a padal k votrelcovi ako kameň. Zastavil sa až meter od vrchlíka. Agresívne boli aj orlosupi v Brazílii. Malí orli v Austrálii boli pri útokoch na padák takí neodbytní, že sa na ne museli používať húkačky.
Dole vás však toho môže zraziť viac. Vlastná chyba, poveternostné podmienky. Práve v Austrálii padal s padákom niekoľko sto metrov. Našťastie si poradil. "Ak existuje niečo, čo vás hore udrží, je to sebavedomie," tvrdí Vlasta. "Ako sa ženou. Keď začnete pochybovať, zmätkovať, tak to nejde. Ak ste v pohode, môžete v kuse letieť aj stovky kilometrov."
Zlatá horúčka
Svet pochopiteľne neobletel výhradne zavesený do sedačky. Niekde letel 150 kilometrov, inde tri. Zvyšok plával loďou, prešiel v aute, autobuse, prešiel pešo. Podstatné bolo nikdy sa nevrátiť. Počas putovania striedal parťákov. Buď boli vopred dohodnutí alebo sa stretli náhodou. Ako s kumpánom z repliky historickej lode, ktorá ho viezla z Kanárskych ostrovov do Južnej Ameriky. Práve on ho vyhecoval k vysnívanému splavu Amazonky. V brazílskom Manause chvíľu okukovali, na čom jazdia miestni rybári, a za týždeň už si v malom člne frčali po rieke.
Najväčšieho dobrodružstva sa ale dočkali už vo Venezuele, kde sa primotali k miestam, na ktorých práve zúrila zlatá horúčka. "Bohužiaľ práve vo chvíli, keď tu došlo k vražde, takže rieka bola plná lodičiek ponáhľajúcich sa preč," opisuje. "Každopádne ma prekvapilo, ako zlatá horúčka v 21. storočí vyzerá. Človek si predstavuje niečo moderné, lenže ono sa to od čias Jacka Londona líši len v tom, že za ľuďmi pobiehajúcimi s rýľmi a panvicami stoja stany z čierneho igelitu."
Práve vo Venezuele sa ho niekoľkokrát snažili okradnúť vojaci, raz sa s nimi o rúlky dolárov preťahoval. Všetci ho mali za zlatokopa. A jeho bedňu, v ktorej bolo vybavenie pre lietanie, za truhlicu s drahocenným majetkom. No on skutočný poklad našiel až o niečo ďalej - v USA sa dal dokopy s krajankou Petrou, s ktorou spolu zostali dodnes, dávno po skončení expedície. Zvyšok výpravy bol pre ich vzťah dostatočnou skúškou. Zažili desivú austrálsku pustatinu, prespávanie po priekopách, viniciach, tiež byrokratické papierovanie, zákaz vstupu do Číny. Altaj, Kaukaz. Utekanie pred sibírskou zimou. Alebo beznádej na území medzi Aralským jazerom a Kaspickým morom, kde za týždeň po 500 kilometroch nestretli ani živú dušu.
A návrat. Ten predovšetkým. Šťastný a v zdraví.
"Ľudí sa ma pýtajú, koľko ma tá výprava vyšla," hovorí Vlasta. "Ja to ale neviem a ani vedieť nechcem. Ja som do tejto cesty investoval predovšetkým sám seba. Užil som si slobodu. A to je to najsilnejšie. "
Cesty Vlastu Puczoka
Kedy: 17. 8. 2011 - 22. 2. 2014
Koľko mal rokov: 47 - 50
Spôsob: paraglajding
Počet použitých áut: 3 - Ferdinand (stará Felicia) po Afrike, Krémeš (starý Ford) po USA, Tonda (stará Toyota) po Austrálii a Ázii.
Viac informácií: puczok.com/vvv
Lukáš Hron, idnes.cz