Koľkokrát ste počuli jeden z variantov tejto telekomunikácie: „Ahoj. Vo vlaku. Pri Žiline... tunel... na večeru... prídeš po mňa?“ Však vás to zaujíma a nevyrušuje? Viete, čo je počuť vo vlakoch v Japonsku? Okrem zvuku kolies a oznamov od operátora nič. Väčšina cestujúcich je naklonená nad mobily, slúchadlá na ušiach, ťukajú, pozerajú filmy, spia alebo listujú v knižke (v látkovom či papierovom obale, nech sa nezašpiní a iní nevidia, čo sa číta), ale nikto netelefonuje.
Vlakmi sa myslia nielen tie na dlhé trate, sú súčasťou MHD. V Tokiu a iných veľkomestách premáva totiž okrem autobusov a metra aj vlaková doprava. Kým sa v nej človek plynule zorientuje, aspoň šesťkrát zle nastúpi, prevezie sa, alebo sa ocitne úplne inde, než sa mu žiadalo. Trvá to tak dva mesiace, krátkodobým turistom sa preto rozhodne odporúča pýtať sa, pýtať sa, pýtať sa. Personál je schopný, a schopný vyskočiť aj zo skrinky na lístky (viď video), keď treba poradiť, určite teda nezablúdite ľahko. A ak, stačí nastúpiť do protismeru. Našťastie, vrátiť sa dá na ten istý lístok, takže sú straty len časové, nie finančné, a menej strašidelné.
Niektorí Japonci denne cestujú aj tri hodiny, preto je fajn, že japonská (alebo len obyčajná ľudská?) slušnosť a ohľaduplnosť káže: „Nebudeš telefonovať v dopravnom prostriedku verejnom, aby všetci boli nútení osobné záležitosti Tvoje počúvať.“ Takisto ako nebudeš kopať ľuďom v kine do sedadla. Lebo sú unavení, a lebo keby každý naraz halókal do telefónu, bolo by to príšerné, presne ako to napríklad bolo v Londýne v autobuse (metro nemá signál), kde sa za jednu jazdu napočítalo trinásť cestujúcich z pätnástich, ktorí museli neodkladne čosi povedať, s emóciami a volume vyšším než zvuk motora.
Zdá sa to byť banalitou, lebo my nie sme zvyknutí na „komfort“, respektíve právo tichej dohody vzájomného rešpektovania potrieb druhých a tých našich. Lenže, predstavte si, aké je Japonsko zavalené prácou a uponáhľané. Rušné, a predsa nie rušivé. Dá sa neobťažovať spolucestujúcich a stíhať či nestíhať čokoľvek. Práve preto, že je každý individuálne zahltený, nepotrebuje hlukový a informačný smog aj mimo osobnej zóny.
Po roku v Japonsku mi cesta IC vlakom Bratislava – Košice pripadala ako malé peklo v kupé, kde pani redaktorka každú polhodinu do telefónu diktovala, čo sa musí urobiť, rozšafne klebetila o kolegoch a vyzvedala, čo bolo na obed. My ostatní, plní úcty, sme ju mlčky nechali robiť si svoju prácu, až kým naše ignorovanie nevyústilo v úctivé vyhostenie jej osoby na chodbu. Máme predsa nárok aj na nejakú sebaúctu, či aspoň sebazáchovu. Skutočne to prebehlo vo všetkej slušnosti, no nie bez momentu prekvapenia z jej strany, žeby toto niekoho mohlo obťažovať.
V Japonsku sa mi zatiaľ stalo len trikrát, že vlak neprišiel načas, teda na minútu presne. Žiadne technické príčiny, opravy trate, ciest a podobné záležitosti s meškaním dopravy nesúvisia. Rekonštrukcie a práce prebiehajú predovšetkým v noci. Dôvodom oneskorenia je väčšinou ľudský faktor – zranenie alebo strata života. Vedomie, že váš vlak pravdepodobne mešká pre túto príčinu je frustrujúcejšie než samotné meškanie.
Inokedy je zas frustrujúca banálna bezradnosť v situáciách mimo zabehnutých koľají. V hlavnom meste nasneží tak na dva dni do roka, čo poteší možno pár detí, ktoré stavajú z mokrej hmoty jukidaruma, snehuliakov. Avšak cestujúci už tušia, že sa nikam tak skoro nedostanú. Vlaky sa zastavia, meškajú, rušia, autobusy sa snaživo vlečú čľapkanicami a závejmi. Kalamita-katastrofa. Fronty uzimených ľudí, ktorí sa, ako vždy, poslušne stavajú do radu. (Keď ste prišli skôr, skôr si nakúpite, tak prečo by ste si aj skôr nenastúpili?) Perinbabu tu radi nemajú: „Je to pekné, no sú z toho problémy.“
Pritom je toho snehu tak po členky. No pretože nie je potrebné čeliť takémuto počasiu viac než pár dní, nejako sa to vždy vydrží. Sneh sa ani neodhŕňa, a tak pri odmäku všetci plávame vo vlastných topánkach. Keď som spomenula, že u nás sa vysokoškoláci tešia na snehové brigády, vraj chúďatá a takto ich zneužívať. Lenže ako chúďa som sa cítila viac ja, s mokrými nohami vo februári. Prelopatovať celé Tokio sa mi nechcelo, tak som si kúpila gumáky, nech idem s davom a nestarám sa.
Jeden z najzaujímavejších dôvodov, prečo môže vlak meškať sú vrany. To sú také múdre vtáky, že namiesto toho, aby hľadali ideálne hrubé vetvičky na svoje hniezda (na to prišli už kedysi dávno – ani tenké, čo sa lámu, ani hrubé, čo nie sú flexibilné), si ich začali montovať z vešiakov. Veru tak. A kde vezme vrana vešiak? Na každom japonskom balkóne, lebo gazdinky nepoužívajú šnúry na bielizeň, ale tyče, na ktoré sa zavesia košele, tričká a šaty ako v skrini. Vrany zistili, že práve vešiaky sú z odolného, vyhovujúceho materiálu, a tak si ich odnášajú, čo sa im do zobáka zmestí. Vešiak je z kovu, hniezdo je najlepšie spraviť niekde vysoko, stromov je v meste málo, šup ho na stĺpy elektrického vedenia. A skrat. Celé čaty zamestnancov mesta odstraňujú vranie hniezda, ktoré blokujú plynulú dopravu.
Určite ste videli niektoré z videí, kedy v dopravnej špičke tlačia železničiari ľudí do vlakov. Síce v rukavičkách, no nasilu. Často sú to práve vysokoškoláci (,ktorým nedovolia odhŕňať sneh). Niekoľko mojich kamarátov chodilo na tieto brigády každé ráno, a pretože ja som si nevedela predstaviť, že ma niekto natlačí do vlaku ako uhorku do fľaše, bez poníženia a – ako vravím – nátlaku, volali sme to akuma no šigoto, čiže čertova robota. A ja som sa tomu vyhýbala ako čert vode.
V podstate ide len o to, že je Tokio preplnené a vlaky už teraz jazdia každú minútu. Je preto potrebné využiť všetok priestor vo vozni a hoci sa ľudia snažia, občas sa „musia“ popchnúť. V takýchto tesných situáciách môže ľahko dôjsť k seku hara, skratka od „sexual harrasment“. Aj preto existujú vozne vyhradené iba pre dámy, čo sa viac-menej dodržiava. Záleží na špičke.
Prívlastky vystihujúce japonskú dopravu sú určite „presná“ a „spoľahlivá“. No ja najviac oceňujem, že je „bezpečná“ a „bez stresu“, v rámci možností. Pretože pán autobusár počká, kým si všetci sadnú či sa poriadne prichytia, a potom pri každej zákrute pokojným hlasom povie: „Zahýbame vľavo, dobre? Teraz bude schod, držte sa, prosím.“ A my nepadáme, neznervózňujeme sa, nepočúvame cudzie telefonáty a vôbec, máme šťastnú cestu.
Edita Treščáková
Ukončila štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave, študovala japonský jazyk a kultúru na Univerzite Karlovej v Prahe a Tokyo University of Foreign Studies.
Žije striedavo na Slovensku a iných krásnych miestach, no v duši je verná Japonsku, ktorému sa snaží porozumieť a predstaviť ho v trochu inej, možno menej mýtickej či stereotypnej rovine. Predovšetkým ľudsky. Stojí aj za facebookovskou stránkou One in Japan.
Zápisky z Japonska nájdete na HNonline.sk každú druhú nedeľu.
V prvom diele sme sa venovali "wasuremono" – zabudnutým veciam. Druhý diel mal podtitul "gitaigo" – japonské citoslovcia, ktoré opisujú dej, stav, pocit. Tretí diel bol o "Mottai nai" – plytvaní.