V prvý večer po prílete do Japonska sa mi stratil kľúč od kamarátovej garsónky. Zistilo sa to pred zamknutými dverami, technikou zúrivého šmátrania v taške, po vreckách, všade. Bez výsledku. Pretože bol Satoru na noc preč, aj pretože to bola hanba ako svet, neostalo iné, len ísť kľúčik hľadať. Ak mi vypadol, určite bude niekde na zemi. Alebo na strome, možno na múriku.
V Japonsku sa stratené veci nielenže nestrácajú do nenávratna, ľudia, čo ich nájdu, ich bežne dávajú na dobre viditeľné vyvýšené miesta. Takže hlavu hore a hľadať. Rukavice na stĺpikoch, dáždniky na konároch. Peňaženky na polícii. Nečakaného kvanta kabeliek, ruksakov a iných zabudnutých vecí sa vo vlaku ujímajú železniční zamestnanci, nie ostatní cestujúci, ktorým by sa hodili. Existuje veľa pravdivých príbehov o tom, ako sa zahraniční návštevníci lúčili so zatúlaným majetkom, no na svoje prekvapenie dostali napokon na známosť (nie od temnej strany), že ich doklady, peniaze či batožina sa našli. Presne v takom množstve a stave, v akom ich naposledy videli.
O nízkej kriminalite mi moji Japonci tvrdili, že je to propagačná rozprávka a pozor si dávať treba. A potom s najsamozrejmejšou benevolentnosťou nechávali nákup v košíku na bicykli, kým si odbehli niečo vybaviť. Aj počítač. Veď čo. Moja tútorka pravidelne hľadala a nachádzala svoj smartfón po kaviarňach, v knižnici alebo telocvični. Ja som im teda na oplátku za dobré rady dala túto – keď pôjdete do Európy, toto radšej nerobte. Možno by ste tam, kde ste to nechali aj niečo našli, ale rátať s tým je chyba. Bála som sa o nich. Hoci sme sa obojstranne snažili byť realisti, jednotlivé reality sa navzájom niekedy veľmi líšia a to v závislosti od toho, kde sa človek nachádza. Okrem geografických sú dôležité aj psychologické súradnice.
Len z adrenalínového úletu som to v tichých okrajových častiach Tokia tiež párkrát vyskúšala a na chvíľu zverila zaparkovanému bicyklu, čo sa mi nechcelo vláčiť. Nakazila ma tá krásna predstava o pokojnom a bezpečnom svete, kde si ľudia môžu veriť a nespravili by zlé, veď ani im sa nič zlé nedeje. Niežeby to malo byť vecou rozhodnutia, jednoducho im to nepríde na um. Nikdy nič nezmizlo, no pri návrate na „miesto nečinu“ sa mi vždy zrýchlil tep. Takýto luxus je nezvyk. Nielen pre mňa.
Počas daždivej jazdy v bratislavskom trolejbuse vykladala distingvovaná staršia dáma udivenou rétorikou svojim spoločníčkam historku o mimoriadnej udalosti. A síce, ako cestou z kina nechala dáždnik na zastávke. Keď na to prišla, ihneď utekala späť a neuveríte, ten dáždnik tam ešte bol. Po dvadsiatich minútach, hoci tadiaľ zatiaľ muselo prejsť veľa ľudí. Alebo aspoň dosť nato, aby ho niekto vzal. Všetky si vydýchli. Pri predstave japonského scenára mi bolo smutno-zvláštne, že u nás sa nerobiť zlo považuje za niečo neobyčajné. Zároveň ma však upokojilo, že sa tak stále deje. Napriek dosť negatívnemu obrazu, ktorý o sebe niekedy máme či vytvárame.
Kľúč sa nenašiel. Dvakrát som po tej istej trase prehľadala park, ulicu aj univerzitný kampus, už skoro potme. Po ceste ma zastavovali neznámi ľudia, čože to hľadám – susedia so psami, študenti, čo šli zo školy a vrátnik na obchôdzke, všetci začali hľadať tiež. Jeden pán priniesol z auta silnú baterku, ktorou som si svietila ako tokijská bludička a priťahovala nových spoluhľadačov, no nikde nič. Buď zapadol až do útrob Tokia, kde ho zhltla godzilla, alebo ho niekde stále mám a objaví sa, keď bude sám chcieť. Naozaj neviem, no naozaj verím, že ho nemá nikto, kto ho nemá mať.
Nakoniec mi kamarát na motorke expresne priniesol svoj kľúč a vrátil sa k frajerke. Keď som sa mu na dne síl a nádeje, s pocitmi márnosti a neuveriteľnej hlúposti ospravedlňovala, povedal, nič sa nestalo, veď sme mali dva. Ten náhradný vzal potom naspäť so sebou, a tak som sa nemohla v noci zamknúť, ale ani sa mi nechcelo. Pred ľuďmi sa zamykať netreba.
Edita Treščáková
Ukončila štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave, študovala japonský jazyk a kultúru na Univerzite Karlovej v Prahe a Tokyo University of Foreign Studies.
Žije striedavo na Slovensku a iných krásnych miestach, no v duši je verná Japonsku, ktorému sa snaží porozumieť a predstaviť ho v trochu inej, možno menej mýtickej či stereotypnej rovine. Predovšetkým ľudsky. Stojí aj za facebookovskou stránkou One in Japan.
Zápisky z Japonska nájdete na HNonline.sk každú druhú nedeľu.