Medzi desiatkou najlepších zámockých hotelov na svete je, podľa recenzného portálu TripAdvisor, aj český Chateau Herálec. Ruinu z 13. storočia premenil na päťhviezdičkový hotel slovenský kapitál a know-how. "Je to satisfakcia, no zároveň záväzok, že v službách nemožno nikdy poľaviť a konštantne dokázať pripravovať drobné radosti hosťom." Povedala v rozhovore pre TASR jeho majiteľka a hotelierka Alexandra Kasperová.
Neustála snaha nepoľaviť, prekvapovať hostí. Myslíte si, že to je esencia, ktorá vás posunula do spoločnosti krajín, kde má hotelierstvo stáročnú tradíciu?
Do značnej miery s tým súhlasím. V súčasnosti nestačí mať len krásny produkt. Hoci máme šťastie na krásny a citlivo zrekonštruovaný zámok. Túto "hmotu" však musíte naplniť službou a ľuďmi, ktorí ju realizujú. Hotelové štandardy platia na celom svete a musíte ich rešpektovať, no zároveň máte príležitosť si obsah a náplň hotela prispôsobiť podľa svojich predstáv. Často sú vo svete hotely, ktoré v plnej miere napĺňajú štandard piatich hviezdičiek, no sú chladné. Tomu sme sa u nás chceli vyhnúť. Raz nás navštívil istý Američan, ktorý sa pochválil, že pochodil päťhviezdičkové hotely v mnohých svetových metropolách. Väčšinou sa stretol s tým, že splnili všetko, čo mali, no ich atmosféra bola chladná. U nás preto ocenil vrelosť. Práve atmosféra rodinného penziónu s luxusným produktom nám priniesla pozitívnu reakciu verejnosti.
Vrátim sa však späť. Ako ste sa - ako bývalá novinárka, manažérka v PR branži - zmenili na zámockú paniu, čo je váš titul na internetovej stránke hotela?
To priniesol život. S manželom sme začali podnikať v oblasti komunikácie, no postupne sme investovali aj do ďalších oblastí. Napríklad aj do služieb, čiže nebola to pre nás neznáma. Príležitosť získať zámok prišla nečakane v období, keď sme v Česku pôsobili aj v oblasti stavebníctva. Túto oblasť sme vnímali ako dobrú príležitosť pre rodinnú firmu, ktorú trpezlivo a postupnými krokmi budujeme. V Česku sme mali záujem nájsť nejaký starší dom, ktorý by sme si zrekonštruovali, aby sme získali zázemie počas ciest za obchodnými rokovaniami. Vyberali sme si dlhší čas, no neúspešne, keď sme dostali tip na dražbu zámku v Herálci, ktorý má dobrú dostupnosť, kúsok od diaľnice D1 medzi Prahou a Brnom. Keď sme tam prišli, doslova som odpadla. Pred očami sme mali obrovský, no veľmi schátraný objekt. Celý sme si ho prešli, no bol to pre mňa stále šok, pretože sme pôvodne hľadali niečo iné, dom na bývanie. Napokon v našej rodinnej debate prevážili pozitíva tejto investície, výborná poloha zámku, nádherný park, ktorý ho obklopuje, a začali sme to brať ako podnikateľskú príležitosť. Rok po tom, ako sme zámok získali, sme museli zrekonštruovať strechu, lebo by sa ľahko zničil. Od začiatku sme vedeli, že z neho chceme spraviť hotel. Vzhľadom na noblesu zámku sme sa rozhodli, že by to mal byť hotel najvyššej kategórie. Zavážilo aj to, že na českej Vysočine v najbližšom okolí nie je žiadny päťhviezdičkový hotel.
Predpokladám, že pri rekonštrukcii ste museli spolupracovať s pamiatkovým úradom i historikmi...
To je pravda, napokon ide o zámok, ktorý je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok. Spätne to hodnotím ako jedno z najväčších dobrodružstiev môjho života v dobrom slova zmysle. Usmialo sa na nás aj šťastie, pretože 90 percent toho, čo sme chceli dosiahnuť, sme aj dosiahli. Vždy sme sa dohodli na rozumnom kompromise, alebo naše argumenty presvedčili aj odborníkov. Tí, čo majú skúsenosti, vedia, že obvyklý prístup pamiatkarov je konzervátorský. Poďme zakonzervovať budovu v čase. My sme však nechceli vybudovať múzeum, ale funkčnú budovu na báze podkladu, ktorý pochádzal z 13. storočia a ktorý ovplyvnili ďalšie obdobia a stavebné štýly. Pamiatkari časom pochopili, že nejdeme nič zbúrať, ale pristupujeme k rekonštrukcii citlivo. Všetko sme robili v úzkej spolupráci s nimi, chodili na každý kontrolný deň.
Nepozerali sa na vás "cez prsty", predsa len - slovenský investor rekonštruuje českú kultúrnu pamiatku...
Vôbec nie, s tým nebol žiadny problém. Navyše, ja som nikdy neriešila tieto vzťahy. Celý život som na Slovensku, no mám české korene. Obaja rodičia boli Česi a ako lekári prišli na umiestenku na Slovensko. V našej rodine sa rozprávalo po slovensky, no odmalička bez problémov a bez prízvuku hovorím aj po česky.
Zámok je z 13. storočia, čo je dosť vzdialená minulosť, v ktorej sa odohralo množstvo rôznych príbehov. V čom je jeho príbeh pre vás najzaujímavejší?
Teraz vás možno sklamem. Zámok nemal veľmi fascinujúcu históriu, podobne, ako väčšina v Česku. Len zopár z nich bolo sídelnými usadlosťami, kde sa ich vlastníci zdržiavali po väčšinu roka. Ostatné zámky boli len súčasťou majetku, kde sa občas zastavilo panstvo. Podobne to bolo so zámkom v Herálci, kde sa aj logicky majitelia striedali veľmi často, po piatich či desiatich rokoch. Jedinou výnimkou bolo 15. - 16. storočie, keď zámok 150 rokov vlastnila významná a bohatá šľachtická rodina Trčkovcov. Veľmi zaujímavým spôsobom sa k nemu dostali, keď nechali kráľovi podpísať listinu, kde deklarovali záujem získať zámok výmenou za pôsobenie v kráľovských službách. Táto rodina doňho počas poldruha storočia vlastníctva vtisla svoju pečať. Hoci sme v ňom nenašli veľa historických pamiatok po jeho vlastníkoch, vždy nás potešilo, keď sme objavili niečo vzácne a to sme chceli zachovať a zachrániť. V najstarších priestoroch zámku, kde sú v súčasnosti jedálne, sme napríklad našli erb Buriána Trčku z Lípy z 15. storočia. Zrekonštruovali sme ho a stal sa jednou z ozdôb zámku v Herálci.
Nadväzujete na takéto historické artefakty a dôkazy pri vytváraní interiérov hotela, aby hostia získali pocit, že sú aj v inom ako v 21. storočí?
Veľa historického v zámku neostalo. Údajne časť pôvodného zámockého mobiliáru sa nachádza v nejakom múzeu. Iná časť je azda v súkromných zbierkach. Nám to však nevadilo. My sme k rekonštrukcii pristúpili inak a chceli sme samotnej budove dať príležitosť "nadýchnuť sa". Napríklad sme zámku vrátili pôvodnú dispozíciu, preto je tak priestorovo veľmi veľkorysý. Veľké, vzdušné chodby aj izby. Odstránili sme rôzne prebytočné konštrukcie, vymenili podlahy, pretože pôvodné ostali v jedinej časti, v dnešnom kráľovskom apartmáne, a zámok sa doslova "nadýchol". Potom sme sa rozhodli, že tento nový vzdušný priestor naplníme novým obsahom a, paradoxne, nebudeme historizovať. Chceli sme dať možnosť ľuďom zažiť zámockú atmosféru, vyjadrenú predovšetkým priestorom a doplniť to novodobými prvkami a nábytkom, ktorý nijako nehistorizuje. Hrdinom z nášho pohľadu má byť budova, preto sme zvolili cestu asketizmu pri jej zariaďovaní, aby skôr vynikli jej krásne klenby alebo unikátne štukatúry. Preto som od začiatku vedela, že by to potrebovalo oko, ktoré dokáže pracovať s veľkými priestormi. Na prácu s interiérmi som oslovila slovenských divadelných scénografov. Vychádzala som z viacerých predpokladov. Jednak sú to ľudia, ktorí vedia robiť s veľkým priestorom. Scény v divadlách musia byť veľmi úsporné, no musia dokázať odkomunikovať posolstvo hry. To bol aj môj cieľ na zámku v Herálci, s málom prostriedkov dosiahnuť veľký efekt.
Podarilo sa to?
Myslím si, že áno. Ten produkt je veľmi čistý. Komunikuje, že sa návštevníci ocitli na zámku, hoci s novým obsahom. Centrom je kaplnka s veľmi vzácnymi historickými freskami z 18. storočia. Tie sme nafotili vo vysokom rozlíšení a potom sme ich dali na veľkoplošné tapety, ktoré sme inštalovali vo verejných priestoroch. Nechcela som však, aby viseli v celom zámku a hľadali sme ďalší motív. Napokon sme sa dohodli, že budeme fotiť obrazy a tie prenesieme do izieb. Bol to zároveň moment, keď sme začali s tým, čo nazývam spolupráca v regióne. Zašla som do oblastnej galérie Vysočina, kde som predstavila myšlienku, že by sme mohli nafotiť obrazy do interiérov zámku v Herálci. Tam by sme ich vystavovali a zároveň pozývali hostí na návštevu galérie. Funguje to výborne. Riaditeľ galérie mal pochopenie pre túto myšlienku a poskytol nám z depozitov 180 diel. Z nich sme vybrali devätnásť, ktoré sme vyfotili vo vysokom rozlíšení a preniesli do interiérov. Diela, ktoré ležali zaprášené v depozitoch, začali žiť novým životom na veľkoplošných tapetách. Galéria nám potom zapožičala originály diel, ktoré väčšinou visia pred izbou, kde je inštalovaná tapeta s ich vyobrazením.
Keď si porovnáme Českú a Slovenskú republiku v podpore cestovného ruchu, v záujme turistov, je očividné, že naši západní susedia majú navrch. Cítite to aj vy?
Áno, je to tak. Určite je za tým kombinácia rôznych faktorov. Česko bolo vždy atraktívnou destináciou, najmä vďaka Prahe. Zvyšok krajiny pri nej tak trochu paberkuje, hoci, napríklad, pre milovníkov histórie musí byť atraktívny. Na svoje si však prídu aj návštevníci, ktorí hľadajú pokoj, oddych, možno aj istú intimitu. Takých vedia prilákať hotely ako Chateau Herálec. Česi majú v porovnaní s nami výhodu v lepšej tradícii pohostinnosti, ľudia sú tam viac pripravení slúžiť hosťom ako u nás. My sa musíme viac snažiť a byť viac kreatívni. Dať turistom dôvody na to, aby ostali dlhšie a na to nestačí len kvalitný hotel. Zároveň je to aj príležitosť pre šikovných a kreatívnych ľudí. Oblasť "hospitality" je jedinečná v tom, že ak ste dobrý, dokážete si vytvoriť svoj vlastný trh. Ľudia, ktorí po prvý raz okúsia produkt alebo službu a sú spokojní, tak sa cyklicky vracajú.