Jeseň je ideálnym obdobím na výnimočný outdoorový zážitok, pri ktorom akoby dvakrát vyleziete na najvyššiu horu sveta. "Kto túto hrebeňovku nešiel, nepozná Slovensko," dá sa povedať s nadsádzkou.
Prečo by ste na prechod Nízkych Tatier mali vyraziť v októbri? V tejto dobe tu býva najstabilnejšie počasie, krištáľovo čistý a chladný vzduch bez vodných pár. Na jeseň tak hory sľubujú ďaleké výhľady, vďaka ktorým je táto trasa nekorunovanou kráľovnou vysokohorských priechodov.
Výhody 90 kilometrovej hrebeňovky
90-kilometrová hrebeňovka, ktorú prerušujú len dve väčšie sedlá - Čertovica a Priehyba - má aj niekoľko ďalších výhod. V prvom rade dostupnosť. Večer sadnete do pohodlného spacieho vlaku, ráno o šiestej ste v Ružomberku, preskočíte na autobus a okolo deviatej už z Donovalov vyrážate na hrebene. Ďalšou výhodou sú legálne možnosti bivakovania priamo na hrebeni.
V porovnaní s Alpami alebo Himálajami snáď Nízke Tatry vyzerajú banálne, ale skúste ich a budete nadšení. Na chrbtovom hrebeni prežijete päť dní blízko neba, čo má spirituálny očistný účinok. Pri stúpaní na Prašivú mi v hlave náhle bez varovania vyskočil citát z Franza Kafku: "Ideme do hôr. Pravdaže do hôr, kam inam? Ideme si len tak, bez obleku, a vietor prefukuje štrbinami medzi našimi tieňmi. Hrdla sa na horách uvoľní! Je to div, že nespievame ... "
Po stopách spomienok
Na začiatku to ale vyzeralo neslávne. V Donovaloch (960 m) nás privítalo mrholenie, ktoré sa po chvíli zmenilo na dážď. Obloha je oceľovo temná. S náladou pod psa ideme do krčmy s chmúrnou víziou celotýždenného pochodu v rozmáčaných topánkach a s nulovou viditeľnosťou. Keď ale asi po hodine zatneme zuby a vyrážame do dažďa, hory nás za pevnú vôľu odmenia. Nebo sa trhá a dážď ustáva.
V neďalekej Polianke sa zastavujeme pri pamätníku na domy, ktoré tu v decembri 1944 vypálili Nemci ako trest za pomoc ich obyvateľov partizánom. Červená hrebeňovka sa nie nadarmo volá Cesta hrdinov SNP.
Keď sme sa vo februári 1985 cez Nízke Tatry chceli vydať na bežkách sa spaním v záhrabe, odradilo nás počasie. Fujavica a hmla nás vtedy po prechode Kozieho chrbátu (1 330 m) do Hiadelského sedla (1 099 m) donútila zostúpiť do kúpeľov Korytnica a potupne sa vrátiť domov.
Teraz je ale jeseň a v sedle nachádzame novovybudovaný núdzový prístrešok. Dá sa tu prespať, je tu ohnisko a prameň ...
Drobná nevýhoda je len v tom, že sme dnes ešte skoro nič neprešli. Hiadeľské sedlo je od Donovalov menej ako dve hodiny. Zo zníženiny, za ktorú podľa geografov Nízke Tatry len začínajú, sa preto škrabeme na Prašivú (1 652) a na Veľkú Chochuľu (1 753). Cez jasnú oblohu s nami lomcuje silný víchor, hroziaci sfúknuť nás z hrebeňa.
Bitka na Ďurkovej
Za Chochuľou sa týči kríž Mariana Havlíčka, ktorým nám hory ukazujú svoju odvrátenú tvár. Kajakár, ktorý súťažil v kategórii K1 skončil na olympiáde v Mníchove šiesty. To bolo v auguste 1972. Len o štyri mesiace neskôr sa 30. decembra vydal na túru. Zrútil sa do zľadovateného žľabu a dnes sa na jeho počesť jazdí slalomový memoriál.
Pokračujeme stále k východu po hrebeni cez Latiborskú holu (1 643 m) až k útulni pod Chabencom. U výdatného prameňa vody nás tú pobaví síce zemitá, ale hygienicky úplne pochopiteľná výstraha: "prísny zákaz močiť v okolí studničky!" Útulňu zdobia fotky z ázijských expedícií a tibetské modlitebné vlajočky. Už z toho je vidieť, že súčasný personál je naladený na rovnakú vlnu ako prichádzajúci pútnici.
Nebolo tomu tak ale vždy. Predchádzajúci správca to preháňal s alkoholom a obklopoval sa divnými ľuďmi. V máji 2011 za ním na Ďurkov zavítal aj jedenásťkrát trestaný recidivista František, ktorý sa tu ťažko opil a vyprovokoval bitku. Asi štyridsať turistov sa ho pokúšalo umravniť, ale ten na nich vytiahol nôž. Pre dvoch dobodaných musel priletieť vrtuľník a výtržníka si odviezla polícia. Prevádzkovateľ potom správcu vymenil, takže dnes už sa tu báť nemusíte.
Zákaz "občúravania" chaty!
Ráno si na vrchole Chabenca (1 955 m) spomenieme na Slovenské národné povstanie. Kedysi nám ho sprotivili komunistickí učitelia, a pritom to bol nadľudský a hrdinský výkon, zvlášť tu v horách a v snehovej búrke.
Partyzánka Valentina Biněvská spomínala: "Pri Sokolove som zažila strašné pochody, ale s pochodom cez Chabenec v novembri 1944 ich nemožno porovnať. Boli sme napadnutí Nemcami, čo nás prinútilo prejsť na druhú stranu hôr. Šplhali sme sa do strmých strání za veľmi nepriaznivého postavenia. Nemci boli na kopcoch, zatiaľ čo my v doline v odkrytom teréne. Na protiľahlý hrebeň hory sme sa dostali až na poludnie a išli po ňom celú noc. Ten strašný pochod si vyžiadal asi šesťdesiat životov. Vyčerpaním pri ňom zahynul aj Ján Šverma ... "
Na Chabenci si do sýtosti užívame to, za čím sme sa sem dva dni škriabali: dychberúce výhľady. Na severe sa otvára dlhé panoráma Choča, Roháčov a celé hradby Vysokých Tatier, na juhu Rudohorie a Horehronie. Obchádzame strmé ľadovcové kary, ktorými je centrálny hrebeň preslávený. Počas posledného glaciálu tu vraj bolo celkovo šestnásť ľadovcov.
Nastupujeme na kamenný chodník, postavený z obrovských žulových platní, a premýšľame, ako s nimi asi bez žeriavu manipulovali. Ochladilo sa, takže sa v Kamennej chate zohrievame kapustnicou s údeným mäsom a výborným domácim čajom z horských bylín.
Za pitnú vodu, ktorá sa sem vynáša, tú zaplatíte. Dá sa tu prespať, núdzovo aj na verande. Neďaleký vrcholok Chopku (2 023 m) bol ale dosť zničený stavbou lyžiarskych vlekov, takže čo iné než rýchle občerstvenie?
Stále po kamennom chodníku mierime na Ďumbier (2 043 m), na ktorý sa dnes už môžete dostať len zhruba dvadsaťminútovou zachádzkou zo západu. Niekdajší zostup k východu je kvôli erózii uzavretý.
Hlboko pod nami leží Demänovská dolina so známou Jaskyňou slobody a o kus ďalej je Liptovský Mikuláš. V zime sem ale rozhodne nelezte bez mačiek a základného istenia. K jednej z posledných tragédií tú došlo v marci 2012, kedy sa z Ďumbiera zrútil dvadsaťšesťročný český turista.
Halušky a pivo
Len asi hodinu odtiaľ stojí Štefánikova chata, kde si na rozľahlej slnečnej terase užívame langoše a tureckú kávu. Pretože sa tu stretáva niekoľko trás, je to asi jediné miesto v Nízkych Tatrách, kde stretnete veľa ľudí. Bohužiaľ nemáme čas na neďalekú geografickú "lahôdku" - vysokohorskú Jaskyňu mŕtvych netopierov, ktorá je po dohode prístupná so sprievodcom. Pod masívom Ďumbiera sa vraj rozkladá neuveriteľných dvadsať kilometrov krasových chodieb!
Od "Štefáničky" cesta stúpa na Panská hoľu (1 635 m), aby vzápätí cez kosodrevinu strmo spadla do sedla Čertovice (1 238 m). Prechádza ním cesta z Podbrezovej do Liptovského Hrádku, obklopená niekoľkými penziónmi a reštauráciami. Ideálne miesto na bryndzové halušky a pivo!
Keď sa od neho zdvihneme, po výstupe okolo Končistej (1 474 m) si všimneme, ako sa hory zmenili. Už žiadne lúky s ďalekými výhľadmi, ale krajina silne poznamenaná ťažbou dreva. So stromami miestami mizne aj červená značka. Náladu nám vylepšujú útulne Ramža a Andrejcová, ponúkajúca komfortné spanie v suchu, zadarmo a s možnosťou posedieť pri ohni.
Gýčovými Zbojníckymi povesťami opradená Kráľova hola (1 946 m) ponúka fantastický kruhový rozhľad. Či ju mohutný vysielač (postavený v roku 1 960) hyzdí, alebo naopak zdobí, nech si každý v hlave premietne sám. Pre pútnika je každopádne tragické, že v tak rozľahlej stavbe chýba nielen možnosť ubytovania, ale aj obyčajný bufet. Poslednú výškovú kvótu by sme radi zapili ľadovým Šarišom, o ktorom si ale môžeme nechať len zdať. A to sem vedie asfaltka. Ak vás tu zastihne psie počasie, dá sa núdzovo prespať vo vstupnej hale vysielača. Pozor, nie je tu zdroj pitnej vody.
Z Kráľovej hole môžete zostúpiť buď na juh do Telgártu (kde stojí vlak do Banskej Bystrice), alebo na sever do Vernáru. Volíme druhý variant, čo znamená spadnúť o 1 100 výškových metrov. Snáď už po tisícikrát v živote si tak potvrdzujeme, že zostupy sú v horách oveľa náročnejšie ako výstupy. Svaly nôh musia pri každom kroku brzdiť nielen telo, ale aj batoh.
Kde lovil bulharský cár
Ako sa vysielač na Kráľovej hole zmenšuje, otvára sa pred nami Martlúzka - rozľahlý skalný amfiteáter s vodopádom. Z lesov potom vyjdeme na vysokohorské lúky zvané Smrečiny, spojené s bulharským cárom Ferdinandom I. Coburgom (1861 - 1948). Muž, ktorý v roku 1908 vybojoval nezávislosť Bulharov na Osmanskej ríši, si tu po svojej abdikácii v roku 1918 vybudoval drevený poľovnícky kaštieľ. Slovensko miloval a bol to renesančný človek. Hovoril osemnástimi jazyky, preslávil sa ako ornitológ, botanik, filatelista a lovec.
Obyvatelia okolitých dedín dodnes spomínajú na bradatého muža v cárskej uniforme, ktorý rozdával deťom sladkosti a drobné mince. Jeho zámoček ukrytý v pustatine s fascinujúcim výhľadom na hrebeň Vysokých Tatier ale v roku 1944 vypálili Nemci - vraj, aby sa tu neskrývali partizáni.
Na Smrečinách sa napojujeme na veľmi dobre spracovaný náučný chodník, ktorý tu vybudovala obec Vernár. Dozvedáme sa z nej napríklad, ako sem ešte pred päťdesiatimi rokmi chlapci odchádzali na celé leto pásť dobytok. Na dobových fotkách to vyzerá ako otrocká detská práca niekde v Bangladéši, ale v duchu im závidíme. Ako desaťroční sami v horách! To museli byť prázdniny ...
Vo Vernári máte na výber hneď niekoľko penziónov, kde konečne prichádza zaslúžené pivo a po piatich dňoch aj horúca sprcha. Unaveným svalom ale osobne doporučujeme uľaviť ďalší deň v Poprade, kam vás z Vernára zavezie niekoľko autobusov. S pocitom, že si to naozaj zaslúžite, si pár hodín poležíte v horúcej minerálnej vode tunajšieho Aquacity.
Na záver štatistika, stiahnuté z logbooku mojich outdoorových hodiniek Suunto. Za 105 hodín túry (4,4 dňa) sme kumulatívne nastúpali 6 340 výškových metrov. Základný tábor pod Mt. Everestom leží vo výške 5 545 m, vrchol najvyššej hory sveta potom vo výške 8 848 m. Keď teda prebehnete z Donovalov do Vernára, je to to isté, ako keby ste 1,9 krát vyliezli na Everest.
Ivan Brezina, šéfredaktor Outdooru a redaktor www.g.cz.