Škótsky horolezec Jamie Andrew zdoláva vrcholy, hoci v roku 1999 prišiel kvôli omrzlinám o všetky končatiny. Keď v Alpách liezli s kamarátom na vrchol Les Droites, zastihla ich snežná búrka a na päť dní uviazli uprostred bieleho inferna. Jeho parťák zomrel. Andrew sa ani potom milovaného horolezectva nevzdal, píše Lukáš Hron pre idnes.cz.
"Keby búrka trvala dva, tri, snáď aj štyri dni, potom by sme to zrejme nejako prečkali. Lenže ono sa to vlieklo aj ďalej. Piaty deň už bol kritický. Dotkli sme sa hraníc toho, čo ľudské telo vydrží," spomína škótsky horolezec Jamie Andrew v rozhovore pre magazín Víkend DNES.
Väčší víchor v kraji okolo hory Mt. Blanc si nikto nepamätal. Preto sa s kamarátom Jamiem Fisherom nemohli vrátiť po svojich späť do údolia, na každom kroku hrozili lavíny. Kdesi hore sa k sebe v spacákoch zúfalo chúlili, dodávali si odvahu a dúfali, že ich niekto vyslobodí. "Poslednú noc sme trpeli neuveriteľným spôsobom. Bola nepredstaviteľná zima. Jamie na mňa niečo kričal, ja som mu nerozumel. Do toho víchor odvial jeden z našich spacákov. Aj keď sme sa snažili si pomáhať, za chvíľu Jamie zmĺkol. Ležal tvárou obrátený do snehu. Bolo po všetkom. Zdalo sa byť takmer isté, že to nemôžem vydržať ani ja."
Aj piaty deň jeho pobytu v niekoľkotisícovej výške zúrila búrka. Vtedy sa ale znenazdajky objavil vrtuľník, s ktorým vietor šmýkal zo strany na stranu. Statočný pilot sa napriek šialeným podmienkam pokúsil neboráka zachrániť. V prípade Fishera bolo žiaľ už neskoro. "A v mojom prípade o päť minút dvanásť. O veľa dlhšie by som to tam už nezniesol," priznáva Andrew, ktorého následne previezli do nemocnice v Chamonix. Omrzliny na jeho zúboženom tele nedali lekárom inú možnosť: museli mu amputovať všetky končatiny. "Skraja som si vôbec nevedel predstaviť, ako s niečím takým ďalej žiť," spomína muž, ktorý o svojich zážitkoch bude rozprávať aj na tohtoročnom festivale Colours of Ostrava. "Často ma v tých najtemnejších chvíľach napadlo, že by snáď bolo lepšie, ak by som v tých horách zomrel. Postupne vo mne ale rástla nádej."
Svoju vnútornú silu našiel veľmi skoro. Už pár mesiacov po tragédii sa pokúsil doma v Škótsku vyliezť s pomocou špeciálnych protéz na blízky nevysoký kopec, postupne si zvyšoval tréningové dávky. Za rok už na protézach chodil ako macher. Dokázal sa do hôr vrátiť. Pokúsil sa zdolať Matterhorn, vyliezol na Kilimandžáro, Ben Nevis. Dokončil maratón aj triatlon. "Ak ma niečo život naučil, tak že skutočne ťažké nie je čeliť obtiažnym výzvam, ale obtiažnym rozhodnutím," tvrdí. Práve preto sa na už spomínanom Matterhorne radšej obrátil kúsok pod vrcholom, pretože by sa možno s parťákom nemuseli stihnúť vrátiť dole včas. "Nepotrebujem zbytočne riskovať."
Ešte sa tam však chce vrátiť a skúsiť to znova. Táto vášeň neopustila otca troch detí ani po všetkej tej hrôze. "Lezenia sa nedokážem vzdať. Hory ku mne jednoducho patria. Bez nich by som to nebol ja."