Športovec, pedagóg a muzikant. Brit Alec John Carter pôsobí už 22 rokov ako učiteľ angličtiny v medzinárodnej sekcii Gymnázia Jura Hronca v Bratislave. Na Slovensko ho pritiahol obrovský záujem o výučbu angličtiny po Nežnej revolúcii.
„V tej dobe mi život v Bratislave pripomínal moju vlastnú mladosť z ostrovov. Doteraz si pamätám na jednu prechádzku po lese v Rači, kedy sa mi zdalo, akoby som bol na dovolenke, hoci mi za pobyt platili. Odvtedy entuziazmus už do určitej miery vymizol,“ hodnotí Alec vývoj situácie u nás.
Čo sa týka úradov, s ktorými musí nevyhnutne prichádzať do styku, Alec opäť len nostalgicky konštatuje, že na začiatku pobytu mal s cudzineckou políciou priam priateľský vzťah, čo dnes už nehrozí. Najmä odkedy sa bratislavské okrsky spojili do jedného, situácia sa skomplikovala a Angličan sa priam zdráha ďalších návštev.
Krajina kontrastov
Čo všetko sa Alecovi Carterovi v našej krajine páči viac a čo menej? Kompaktnosť Slovenska vidí ako veľkú výhodu. „Je veľmi jednoduché a komfortné precestovať celú krajinu kompletne. Rovnako ako okolité štáty,“ hovorí. Páči sa mu aj nadšenie, s akým Slováci podporujú svojich športovcov. Najevidentnejšie sa to podľa neho prejavuje v ľadovom hokeji, ktorého je, na Brita priam netradične, sám fanúšikom.
Za menej potešujúci považuje Alec fakt, že Slováci len pomaly prijímajú každého, kto je trochu iný - či už farbou pleti, národnosťou alebo orientáciou. Zvlášť keď sami v hojných počtoch cestujú do zahraničia, dovolenkujú, žijú, pracujú a študujú tam.
Angličana na Slovensku zaráža aj tunajšia obchodnícka krátkozrakosť. „Niekedy sa mi napríklad zdá, že v obchodoch zámerne chýbajú cenovky. A len ťažko sa mi chce uveriť, že nočné podniky v Bratislave sa budú zatvárať o 22. hodine,“ vymenúva otvorene. „Taktiež sa len s ľútosťou prizerám, ako málo si Slováci vážia úžasnú prírodu, ktorá ich tu obklopuje, a ako ju z čírej arogancie a lenivosti zahŕňajú odpadkami od výmyslu sveta,“ uzatvára tému Alec.
Slovenský Angličan
A čo vraví lektor na jazykovú vybavenosť Slovákov? Keďže po dvoch desaťročiach pôsobenia v Bratislave už sám dobre hovorí slovensky, nemá problém dohodnúť sa aj v našej rodnej reči. Hodnotí sa mu preto ťažko. Dokonca rodičov na združeniach vyzýva, aby s ním radšej komunikovali v materinskom jazyku, ak ich angličtina pokrivkáva. Mimochodom, na svojich študentov nedá Alec dopustiť. Tvrdí, že majú pôsobivo vysokú úroveň anglického jazyka.
Na Slovensku si stredoškolský pedagóg najviac váži to, že sa cíti súčasťou tohto miesta. „Akoby som sem patril. Ľudia ma považujú za miestneho, hoci hovorím s humorným prízvukom. Nesmierne si to vážim,“ hovorí Mr. Carter.
Svoju prekvapivo plynulú slovenčinu Alec rád využíva na potulkách po krajine. Navštívil už takmer všetky slovenské kúty. A to nie raz. Len v Banskej Štiavnici bol tento rok už desaťkrát. Príroda je Alecova slabosť a hoci býva v metropole, najradšej si užíva malebné miesta ďaleko od mesta. Vo voľnom čase sa venuje aj svojej bluesovej kapele. Príďte si ich vypočuť. Volajú sa Akelek. A s menom Alec to, mimochodom, nijako nesúvisí.