Turiec je síce kolíska spisovnej slovenčiny, ale rodení Martinčania zmäkčujú menej, ako by ste sa nazdali. S výnimkou gulášu, ktorý je pre väčšinu z nich aj v 21. storočí guľáš, ako rád vypichuje napríklad herec Marek Geišberg, jedna z hviezd tunajšieho Slovenského komorného divadla.
Apropo, keď som sa takto hneď z úvodu dostala k divadlu, treba podotknúť, že už ono samotné za návštevu Martina stojí. Jeho inscenácie pravidelne žnú celoslovenské ocenenia, aktuálne sa oplatí vidieť napríklad adaptáciu knihy Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár. K jeho stálym členom patrí napríklad Jana Oľhová, či František Výrostko, ktorého si generácia 30 plus zaručene pamätá z relácie o Kukovi.
Martin medzinárodný
Ktovie, čo by na to povedali štúrovci, ktorí sa na Memorandovom námestí (vzdialenom len pár minút od divadla a novodobej martinskej ikony – presklenej budovy Milénia) v roku 1861 snažili pre slovenský ľud vymôcť jazykovú, kultúrnu a národnú rovnoprávnosť, ale dnešný Martin je nečakane internacionálne mesto. Dôvod? Jesseniova lekárska fakulta, ktorú po Araboch vo veľkom objavili aj Nóri a najnovšie aj Islanďania. Na zahraničných študentov v tunajších krčmách narazíte pomerne ľahko a zájsť si s nimi môžete napríklad na jedno z dvoch (výborných) lokálnych pív: Martins či Victoriu. Alebo si spraviť degustáciu excelentných belgických pív (či dobrého vína) v podniku s doslova esenciou martinskej atmosféry. Jeho názov znie Barmuseum a ako už vďaka nemu možno tušíte, nachádza sa v autentických historických priestoroch ďalšej z „veleznámych“ martinských kultúrnych dominánt, Slovenskom národnom múzeu. Tento podnik vám odporúčam aj v prípade, že sa chcete pokochať výhľadom na mesto (a hory), či si zájsť na kvalitný koncert.
Matice a Perinbaba
Keď už som pri múzeách, tých je v metropole Turca ešte viac ako Matíc slovenských. A bola by škoda ich pri obhliadke mesta vynechať, keďže napríklad Múzeum Andreja Kmeťa začiatkom apríla otvorilo úplne nové, prevažne prírodovedné expozície. Nebudete sklamaní! Zo zvyšných siedmich múzeí sa ešte oplatí vypichnúť minimálne Múzeum slovenskej dediny, inými slovami prírodný skanzen, v ktorom sa okrem iného natáčala aj Perinbaba. Keď už tam zájdete (od centra je vzdialený asi 25 minút pešou chôdzou), zastavte sa pri mädokýši, výbornej prírodnej minerálke, a ak budete mať viac času, potúlajte sa po okolitých Jahodníckych hájoch, kde zaručene narazíte na stáda pasúcich sa oviec. A čo spomínané Matice? Nuž, stále je na nich či v nich čo obzerať a minimálne tá najnovšia je i zaujímavou ukážkou modernej architektúry. Národný cintorín po povinných školských exkurziách žiadnemu Slovákovi predstavovať netreba. Len podotknem, že keď sa na ňom ocitnete ako dospelí, možno si vás jeho atmosféra a desiatky výpravných pomníkov slávnych Slovákov nečakane podmania.
Vyjdite z mesta
55-tisícovým Martinom sa túla naozaj príjemne a dá sa v rámci neho naraziť aj na viacero bizarností: napríklad údajný Attilov hrob na sídlisku Košúty, alebo takzvané Údolie lásky, ktorým preteká riečka Jordán.
Bola by však škoda nevytiahnuť z neho päty a nevyraziť do okolitých dedín či kopcov. Čo sa obcí týka, najmä tie podhorské majú potenciál očariť cezpoľných. Neraz sa končia niektorou z najkrajších slovenských dolín (Gaderská, Belianska, Jasenská) a mnohé ponúkajú mimovoľnú prehliadku tradičnej ľudovej architektúry. Osobitne vypichujem Necpaly (so štyrmi kaštieľmi), Sklabinský Podzámok (s najzachovalejšou z troch hradných zrúcanín Turca ), Valču (s lyžiarskym strediskom Snowland), Turčianske Jaseno (s katolíckym kostolom s gotickými maľbami a pamätnou izbou Jána Jessenia), Blatnicu (so zrúcaninami hradu, jaskyňou Mažarná a kúriou, v ktorom sídli Múzeum Karola Plicku), Hadvigu (zaniknutú nemeckú obec bez elektriny), Mošovce (rodisko Jána Kollára s rozsiahlym parkom pri zrekonštruovanom kaštieli), či Necpaly (kde sa kaštiele nachádzajú až štyri). Ak sa chcete dobre najesť, zamierte do Beníc, či Kláštora pod Znievom. A vodnomilné živly by samozrejme nemali obísť Turčianske Teplice s akvaparkom, ale i lacným kúpaliskom.
No a pravdaže, zájdite si do hôr. Neskončite len na Martinských holiach, hoci na ne vedie prvá slovenská ferata, ale vylezte si hoci na Borišov, Chleb, či Kráľovú studňu. Užijete si nielen parádne výhľady, ale aj príjemné ticho. Najmä Veľká Fatra totiž ešte ani zďaleka nie je turistami preplnená tak, ako by si pre svoju krásu zaslúžila.