Pešo z Bali až do Česka. Vagabundi na cestách prešli 20-tisíc kilometrov a zažili aj stretnutie s Talibanom

Roman a Ľubomír, známi pod prezývkou Vagabundi na cestách, idú štyri roky pešo z Bali do Frenštátu a na záver obídu Česko.

Reportér magazínu Víkend DNES sa s nimi stretol v rakúskom Oberneukirchene, kde v opustenom sklade prespali poslednú noc pred návratom do vlasti. A mali čo rozprávať.

Čo vám napadlo ísť pešo z Indonézie do Česka?

Ľubomír: Nie je to naša prvá cesta, už sme predtým išli pešo na Saharu.

Roman: Na Sahare to bolo šesťtisíc kilometrov, tak sme chceli niečo dlhšie. Pôvodná myšlienka Ľuba bola ísť od Everestu domov. Ale ja som si chcel prejsť trošku viac juhovýchodnej Ázie.

Ľubomír: Povedal si: „Poďme z toho urobiť najväčšiu cestu nášho života. Keď už, tak už.“

Roman: Spočítali sme to na 20-tisíc kilometrov, planéta má obvod zhruba 40-tisíc, takže si dáme cestu pešo cez polovicu planéty, a to nám znelo skvele.

Ľubomír: Plánovali sme to asi na dva roky. Boli sme naivní, že každý deň pôjdeme 35 kilometrov, nič sa nemôže pokaziť, nebudeme sa motať po horách, jednoducho pôjdeme a za dva roky sme doma.

Prečo ste išli pešo? Prečo ste nešli na bicykli, stopom alebo na motorke?

L: Je to najlepší spôsob, ako spoznať jednotlivé štáty a ich kultúru. Si hodený medzi miestnych ľudí, nemôžeš len prejsť. V aute si zavretý v krabici, na bicykli len prefičíš okolo. A tiež sme mali skúsenosti s chôdzou. Začínali sme chodiť u nás v Beskydách klasicky po horách. Potom sme si robili malé výzvy, išli sme pešo na Slovensko, potom do Poľska alebo z Frenštátu na Snežku.

R: Keď nám bolo 18, hovoril som Ľubovi: „Nikdy som nebol pri mori, čo tak dôjsť tam pešo?“ Tak sme išli do Jesola v Taliansku, kde je veľký zábavný park, ktorý bol vlastne náš cieľ. Dva dni sme sa tam točili na kolotočoch. Boli sme úplne spotení a smradľaví po ceste, ale bolo to super.

Aký bol začiatok v Indonézii? Letíte cez polovicu zemegule, vystúpite z lietadla a poviete si: „Ideme domov.“