Sadnúť si do auta, zapnúť klimatizáciu, zadať cieľ do navigácie a po niekoľkých hodinách vystúpiť pri mori je dnes pre mnohých bežný začiatok leta. Pred rokom 1989 však už samotná cesta často pripomínala náročnú expedíciu.
V aute nebolo miesto nazvyš. Kufor zaplnili stany, spacáky, konzervy, varič, náhradné oblečenie a veci, ktoré by sa dnes dali kúpiť v najbližšom supermarkete pri pláži. Lenže vtedy sa na to spoliehať nedalo.
Kto mal auto, mal výhodu. Zároveň však niesol riziko, že sa škodovka, trabant, wartburg alebo žigulík počas dlhej cesty prehreje, pokazí alebo jednoducho odmietne pokračovať. Klimatizáciu nahrádzali otvorené okná, navigáciu papierová mapa a zábavu na zadných sedadlách karty, súrodenecké hádky a spánok s boľavým krkom.
„Žiadne recenzie, žiadny Booking, len hľadanie papierových cedúľ s nápisom Zimmer frei,“ spomína na sociálnej sieti Petr, ktorý opísal cesty k Jadranu ako skúšku odolnosti celej generácie.
K moru sa nešlo len tak
Cesta za hranice nebola samozrejmým právom. V socialistickom Československu sa rozlišovalo, či človek cestuje do spriatelenej krajiny, do Juhoslávie alebo ďalej na Západ. Pas sám osebe často nestačil.
V článku sa ešte dočítate:
- Prečo pas často nestačil na cestu k moru.
- Ako devízy rozhodovali o jedle aj trase.
- Čo sa dialo pri colných kontrolách.
- Kam rodiny mierili, keď nevyšiel Jadran.
Dostupné pre predplatiteľov 
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
