Neviete, o akú rozprávku ide? Tento ponurý až apokalyptický rozprávkový príbeh sa volá Tajomstvo šťastia a v roku 1996 ju natočil skôr herec než režisér - známy predovšetkým ako neverník Rudi z Jakubiskovej Nevery po slovensky - Jozef Holec. Raz, dvakrát sa objavila na obrazovke, potom sme do jej hlučného a strach naháňajúceho scenára už, chvalabohu, nikdy nemuseli "vstúpiť". Ako je možné, že príbehy o "malej jašteričke" Popoluške a koníkovi Juráškovi, po perine skáčucej pani v čepci s brmbolcami či princeznej s rozvíjajúcim sa "púpätkom" nás vedia po pätnástykrát pritiahnuť k obrazovkám a opakovane nás nechávajú vnárať sa do úžasných príbehov rozprávkových hrdinov a ich boja dobra proti zlu? Prečo sa tak radi vraciame ku klasickým rozprávkam a na súčasné "moderné"- okrem výnimiek - zabúdame?
Bez troch vlasov deda Vševeda
Na zámku vyrastá malý krásny princ so svojou krásnou kráľovskou matkou a krásnym kráľovským otcom. Na kráľovskom dvore vlastne môžu pracovať len krásni poddaní. Každý, kto so objaví na tvári čo len jednu vrásku, iným slovami, už nie je taký krásny, musí odísť z kráľovského dvora. Aj toto je jeden z ďalších chatrných scenárov moderného televízneho rozprávkového "prepadáka" s nudným názvom Zázračná láska režiséra Martina Kákoša z roku 1996. Vyumelkovaný scenár, strašidelná zvráskavená maska na kráľovninej tvári (Eva Vejmělková) či "bieloparochňové" grófske prostredie, to sú hlavné dôvody, prečo sa aj táto rozprávka navždy uložila do neotvárateľnej zásuvky. Naopak, tie najlepšie slovenské rozprávky vychádzajú z jednoduchých motívov ľudových rozprávok Pavla Dobšinského alebo bratov Grimmovcov. Navždy sa medzi ne zaradili aj rozprávky Popolvár najväčší na svete či Plavčík a Vratko. "Vždy som sa snažil ísť k podstate rozprávky, čo je rozprávanie o prirodzených i neprirodzených veciach," hovorí ich scenárista Peter Glocko. "Na slovenskej ľudovej rozprávke je najzázračnejšie to, že hrdina prirodzene prechádza zo sveta ľudí do sveta nadprirodzených bytostí a démonov. Ľudové rozprávky zobrazujú akúsi ekológiu duše, rozdávajú múdrosť. Napríklad v rozprávke Plavčík a Vratko prichádza Plavčík s troma otázkami k slnku. A slnko na ne rozprávkovému hrdinovi odpovedá a dáva mu tri vlasy múdrosti, ktoré Plavčík cestou rozdáva trom nešťastným krajinám. Moderná rozprávka na druhej strane niektoré veci akoby zamotáva, často máva zbytočnú fabuláciu, hlúpučké odbočky, až akési ,vypchávky', nejde k jadru veci. Pretože ak hrdina potrebuje ísť k slnku, tak jednoducho k tomu slnku musí ísť," myslí si Peter Glocko.
Vorlíček a Sokoliar Tomáš
Niektorí televízni tvorcovia vidia úspech filmovej Popolušky v prirodzene pôsobiacom humore, krásnej prírode, skvelom hereckom obsadení a bohatých kostýmoch a tiež v praobyčajnej schopnosti Popolušky strieľať z luku, jazdiť na koni, oddeľovať šošovicu od hrachu či hádzať snehovú guľu. Aj podľa scenáristu Petra Ševčoviča rozprávky staršieho dáta vychádzajú z absolútnych ľudských postojov, na ktoré má človek vytvorené anatomické dráhy: "Jednoducho sú nám biologicky dané. Spôsob, akým sa vymýšľajú a často aj natáčajú moderné rozprávky, ide mnoho ráz proti našej prirodzenosti, proti našim prirodzeným pocitom lásky, nenávisti a priateľstva. Preto tieto scenáre pôsobia umelo a falošne a divák sa s nimi nevie stotožniť," myslí si Peter Ševčovič. "Potom je lepšie robiť radšej sci-fi rozprávky, kde si človek na začiatku môže postaviť určité kritériá a potom ich dodržiavať," dodáva.
Režisér úspešných slovenských filmových rozprávok Kráľ drozdia brada a Mahuliena, zlatá panna, Miloslav Luther, nechce absolútne kategorizovať staršie i novšie rozprávky, naopak, myslí si, že aj niektoré nové sú kvalitné a populárne. "Napríklad Vorlíčkov Sokoliar Tomáš. Nadväzuje na tú najlepšiu slovenskú tradíciu, ktorá u nás vznikla. Takýchto rozprávok - ku ktorým sa autorsky i producentsky pristupovalo ako ku klasickým rozprávkam - sa však veľa nenakrúca."
Rozprávka o vypočítavosti
Rozdiel medzi staršími a novšími rozprávkami preto vidí Luther skôr v zmene chápania producentského zámeru. "Obávam sa, že aj vznik rozprávok je dnes motivovaný zištnými, a nie tvorivými záujmami. Tvorcovia musia splniť toľko utilitárnych a komerčných záujmov, že ich možnosť vyjadrenia je veľmi zúžená." Prístup k rozprávke sa tak podľa neho už od začiatku stáva vypočítavý - na rozdiel od 80. rokov, keď existovala žičlivá a pozitívna atmosféra na vznik najvýznamnejších slovenských rozprávok jednak vďaka nemeckému koproducentovi, ktorý priniesol dôležité finančné prostriedky, jednak vďaka podpore štátu a záujmu tvorcov. Na druhej strane Miloslav Luther prízvukuje - je paradoxné, že napriek množstvám ocenení, ktoré v tom období slovenské rozprávky vo svete získavali, boli doma zo strany kritikov prijímané negatívne. "Rozprávky, ktoré dostávali medzinárodné ocenenia, boli často považované za neslovenské. Niektorí kritici nám vyčítali, že sme urobili príliš veľké ústupky k nemeckému producentovi, že to boli rozprávky bratov Grimmovcov, a nie Pavla Dobšinského. Čas však ukázal, že to tak nie je, pretože diváci majú o ne záujem aj naďalej," uzatvára známy slovenský režisér.
Pozor, niekto prichádza...
Na otázku, či sa rozprávkový divák počas posledných desaťročí výrazne zmenil, odpovedajú opýtaní televízni a filmoví tvorcovia záporne. Podľa Miloslava Luthera sa skôr zmenila atmosféra okolo filmu: "Vo vnímaní poetiky filmu sa publikum nemení, mení sa vo vnímaní vyjadrovacích prostriedkov a náročnosti rozprávky a jej kvality - diváci ju môžu porovnávať s tými najlepšími zahraničnými dielami, ktoré svetovú filmografiu neustále posúvajú smerom dopredu. Ako napríklad Pán prsteňov, ktorý je tiež vlastne akousi modernou rozprávkou, autorsky, producentsky a realizačne takou náročnou, že fascinuje milióny divákov na celom svete," hovorí.
Podľa Petra Glocka sa divák síce veľmi nezmenil, ale je náročnejší a potrebuje dobrý príbeh. Bohužiaľ, kreativity a dobrých príbehov nie je nikdy dosť, a preto sa ich nedostatok často zaliepa najrôznejšími efektmi a trikmi. "A pritom stačí napríklad len Milan Lasica v podobe čarodejníka v čiernom plášti," tvrdí Peter Glocko. "Najväčšia sila je totiž v prirodzenom rozprávaní. V rozprávkovom príbehu sa pýtame na veľmi ťažké otázky a odpovedáme jednoduchými slovami a činmi. Nie je tam žiadna komplikovanosť. Česká rozprávka sa stále snaží držať princípu, kde nevšedné sa stane všedným a to všedné - ako obyčajná búrka, dážď, blesk, zahrmenie, samota v lese - sú, naopak, veci, ktoré nás desia, ohurujú, lákajú. Včera som pozeral jeden hollywoodsky film, ktorý bol taký "urevaný a ukričaný", že sa mi celá prostota peknej myšlienky, ktorú film mal, strácala. Takáto pozlátka, ,cindrlátko'. potom často udusí aj myšlienku celej rozprávky," dodáva. "Nemyslím si, že divák potrebuje tresky-plesky. Ten potrebuje niečo úplne iné. Bohužiaľ, mnohí dnešní tvorcovia si neuvedomujú, že najväčšie napätie je v tichu, v krokoch, keď niekto prichádza alebo keď vrznú dvere. Nie vtedy, keď vybuchne sopka. Oveľa strašidelnejšie je totiž to ticho pred výbuchom," myslí si slovenský scenárista.
Varíme s Janom Werichom
Nie všetky rozprávky majú to šťastie, že sú desaťročia na výslní popularity, počas vianočných sviatkov dokola obohrávané (aj na dvoch, troch televíznych staniciach). Napríklad osud psychointerpretácie Martina Hollého rozprávky Soľ nad zlato z roku 1984 zapadol do zapadnutia. Je teda len prirodzené, že najpopulárnejšími rozprávkami sú úž po desaťročia tie optimistické, veselé, spevavé a vtipné - Tri oriešky pre Popolušku, Pyšná princezná, Byl jednou jeden král, Perinbaba, Pehavý Max a strašidlá, Kráľ drozdia brada, Plavčík a Vratko, Princ a Večernica...
Česká televízia pripravuje počas tohtoročných sviatkov premiéru až piatich rozprávok - Vánočná panenka, Prsten krále řeky, Poklad na Sovím hrádku, To vánoční šturmování. Naopak, bilanciu rozprávkových premiér v STV zachraňuje iba Dodo Banyák s rozprávkou o rómskom chlapcovi s názvom Zlatý hlas. Podľa Petra Glocka by verejnoprávna televízia mala viac siahnuť do svojho rozprávkového fondu, "pretože okrem filmových rozprávok je veľa aj televíznych, ktoré sa na obrazovku dostanú len málokedy". A aká je podľa neho definícia úspešnej a pravej rozprávky? Pravá rozprávka nás naučí, aby sme sa nebáli, neohuruje, neohlupuje, neoslepuje, ale pohladká dušu. "A má ešte jeden podstatný motív - slovenská a česká rozprávka, na rozdiel od počítačových hier a bombastických filmov, nehovorí o tom, aké je ľahké zabiť človeka. Hovorí o tom, aké je ťažké ho oživiť."
Asi by tvorcovia mali postupovať ako Jan Werich a Vlasta Burian pri príprave cesta na lievance v rozprávke Byl jednou jeden král a do rozprávky by mali namiešať "primerane humoru, primerane múdrosti, primerane napätia, primerane lásky a primerane..."
Takže, koľkýkrát si tento rok pozrieme Pyšnú princeznú?
Zloduchovia, princezné a princovia
Najznámejší zloduchovia: Jiří Lábus (Rumburak), Radoslav Brzobohatý (Princ a Večernica), Valerie Kaplanová (Zubatá v Perinbabe), Soňa Valentová (macohy v Perinbabe), Milan Lasica (hvezdár v rozprávke Plavčík a Vratko), netvor (Vlastimil Harapes), Jiří Krytinář (Zlatovlad v Mahuliene, zlatej panne)
Najznámejšie princezné: Libuše Šafránková (Tri oriešky pre Popolušku, Princ a Večernica, Malá morská víla, Soľ nad zlato), Alena Vránová (Pyšná princezná), Milena Dvorská (Byl jednou jeden král), Marie Kyselková (Princezná so zlatou hviezdou), Petra Vančíková (Alžbetka v Perinbabe), Zuzana Skopalová (Popolvár najväčší na svete), Adriana Tarábková (Kráľ drozdia brada), Eva Vejmělková (Pávie pierko), Lara Naszinski (Mahuliena, zlatá panna), Andrea Černá (Princezna ze mlejna)
Najznámejší princovia: Vladimír Ráž (Pyšná princezná), Pavel Trávníček (Tri oriešky pre Popolušku), Thobias Hoesel (Jakub v Perinbabe, princ v Pávom pierku), Ján Króner (Nebojsa), Juraj Ďurdiak (Princ a večernica), Lukáš Vaculík (Kráľ drozdia brada), Josef Zíma (Princezná so zlatou hviezdou), Gábor Nagy (Soľ nad zlato)