Kedy ste sa prvýkrát dostali do kontaktu s fotografiou?
Bolo to na strednej škole. V rámci dejín umenia sme mali aj kurz fotografie. Tam som sa učil prvé techniky.
Čo ste vtedy fotili?
Na mojej prvej fotke bol jeden z rímskych palácov.
Vaše profesionálne začiatky boli však viac späté s divadlom.
Áno, na univerzite som študoval divadlo a film. Bolo to tiež vizuálne umenie. Pracoval som vo viacerých divadlách, vlastne, aj režisér sa pozerá na svet svojimi fotografickými očami. Venoval som sa scénickej dokumentaristike a musel som pracovať podľa pokynov režiséra, ale bola to dobrá škola. Vtedy som dostal svoju prvú ponuku zo sveta módy. Neváhal som ani chvíľu, dostal som šancu rozhodovať sám o výsledku, mohol som sa absolútne realizovať.
Je módna fotografia stále umením? Pre niektorých fotografov je to len komercia a plnenie požiadaviek klientov, veľkých módnych domov.
To nie je pravda. Dobrá módna fotografia má vysokú umeleckú úroveň. Najlepšie roky zažila od roku 1960 do roku 1990. Všetko sa zmenilo s nástupom digitálnej fotografie. Dnes má každý automatický fotoaparát alebo smartfón, všetci fotia a myslia si, že to robia aj dobre. Tento názor škodí fotke aj profesionálnym fotografom. Najlepší módni fotografi sú však stále veľkými uznávanými umelcami.
Taliansky fotograf Max Botticelli
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že prerazíte práve fotografovaním módy, že ste v tom, čo robíte, naozaj dobrý?
Hneď na začiatku som mal veľké šťastie. Moje prvé zábery publikovali významné módne časopisy. Určite mi prospel aj svet divadla a filmu, v ktorom som začínal. Bola to sofistikovanejšia forma umenia a móda bola pre mňa veľmi ľahko uchopiteľná. V Ríme som okamžite pracoval v haute couture, vo vysokej móde, pre najlepších talianskych návrhárov. Potom som sa presťahoval do Milána, kde som začal nový život.
A tam ste už pracovali pre najvyšší level, pre Armaniho, Kenza, Valentina... Nehrozilo vám, že sa z týchto slávnych mien tak trochu zbláznite?
Netreba to preháňať, sú to len ľudia, aj keď veľmi úspešní a populárni. Pri nich treba zostať na zemi. Dával som si pozor, aby som zostal sám sebou. Určite ma módny biznis zmenil, ale stále som to ja. Dôležité je popri práci myslieť aj na bežné veci, založiť si rodinu, firmu. Fotografovanie som vždy bral iba ako môj umelecký projekt. Vtedy vám nehrozí žiadna pýcha.
Oľutovali ste niekedy, že ste sa vydali touto cestou?
Nikdy, v žiadnom prípade. Iba mi je ľúto, že ľudia nás zle chápu. Fotografov nepovažujú za skutočných umelcov, ale za povrchných. To však nie je pravda. Aspoň pre väčšinu z nás.
Prečo je to tak? Nemôžete si za to aj sami? Niektorí módni fotografi sú naozaj povrchní, alebo možno iba sledujú komerčné záujmy. Bulvárne, šokujúce príbehy predsa predávajú najlepšie...
Presne tak. Prišla veľká globalizácia trhu a pri nej vždy strácajú ozajstní umelci. Zrazu sa objavila digitálna fotografia a na náš trh, do umeleckého prostredia, mohol vstúpiť každý, bez ohľadu na to, či má skutočný talent alebo umelecký názor. Keď sa náš trh rozhodol používať „novú fotografiu“, dal šancu aj fotografom bez osobnosti, ktorí urobia úplne všetko. Skutočný umelec často kritizuje obchodné záujmy, u týchto „nových“ sa to nestáva.
Páčia sa vám súčasné modelky?
Nie som nadšený. Ak dnes chcete byť úspešnou modelkou, je dôležité, koľko máte followerov na Instagrame. Je to veľmi absurdná situácia. Práve preto pracujem na projektoch, ktoré sa venujú vzťahu medzi módnym priemyslom a estetikou. Myslím si, že nastal čas, aby sa zvážilo, či ideme správnym smerom. Podľa mňa treba zmenu. V 90. rokoch to bolo omnoho lepšie ako dnes.
Prezraďte niečo zo zákulisia módneho biznisu. Akí sú slávni návrhári? Sú to vizionári či umelci s bláznivými nápadmi?
Veľmi oceňujem, keď sa dizajnér snaží búrať zaužívané pravidlá, keď má odvážne, silné nápady. Bohužiaľ, dnes je iba zopár z nich odvážnych, takých, ktorí to naozaj dokážu. Napríklad Rick Owens alebo Hussein Chalavan. Všeobecne však platí, že my fotografi iba asistujeme pri veľkých eventoch. Značky rozhodujú o všetkom, presne vedia, ako zapôsobiť na ľudí. Už to často ani nie je umenie. Všetci súťažia iba o to, aby boli najlepší a najslávnejší. Trh často nemá záujem o rozvoj a podporu novej generácie. Pre mladých návrhárov je ťažké prežiť, nemajú ekonomickú podporu. Rozdiely sa čoraz viac prehlbujú.
A čo môže fotograf urobiť? Kričať? Vysvetľovať? Alebo naopak, iba poslušne plniť príkazy?
Ja sa napríklad viac sústreďujem na vzťah medzi spoločnosťou a človekom, jeho telom. Chcem ísť do hĺbky. Moja myšlienka má viac vrstiev a pripomína prácu sociológa. Taká je aj výstava „Ritratti di Moda italiana“ v Bratislave. Spája rôznych talianskych módnych návrhárov zvučných mien ako Ferragamo, Pucci, Marras, Missoni, Mila Shon s novými, ako sú Marco De Vincezo, Stafano De Lilles, Gianluca Capannolo. Chcem ukázať úlohu fotografa medzi klasikou a súčasnosťou. Teraz je čas, aby sme našli nový význam módnej fotografie.
Predpokladám, že máte rád módu a trendy.
Páči sa mi to, samozrejme. Mám to asi z rodiny. Moja mama bola výborná krajčírka. Ako malý chlapec som ju rád sledoval pri práci. Fascinoval ma vzťah medzi telom a ošatením. Je to veľké umenie – vybrať správny odev pre konkrétneho človeka. Fascinuje ma, keď sa ľudia dokážu pekne, zaujímavo obliecť, vyberú si správny oblek, kravatu, vedia sa zladiť. Je to spôsob ich komunikácie s okolitým svetom.
A čo módny priemysel?
Toto je veľmi zložité odvetvie biznisu.
Je móda viac glamour a beauty, alebo drsná a extrémne konkurenčná?
Ak chcete preraziť vo fashion industry, musíte veľmi veľa pracovať. Je ťažké vydržať ten obrovský tlak. Veľa ľudí po rokoch pochopí, že to vôbec nie je pre nich. Je to náročný biznis.
Čo vám na ňom najviac prekáža?
Jednoznačne povrchnosť. Do svojich fotiek sa snažím priniesť hĺbku. Móda je však čoraz viac povrchná a hedonistická. Hĺbka sa dnes veľmi nenosí.
A čo photoshop a počítač? Softvér predsa dokáže zázraky.
Na najvyššiu úroveň profesionálnej fotografie tento trend nemá žiaden vplyv. Je však pravda, že tieto vymoženosti priblížili fotografovanie oveľa širším vrstvám. Pred pár rokmi prichádzali ľudia k fotografovi s veľkým rešpektom, považovali ho takmer za čarodejníka, ktorý z fotky vytvorí magické dielo. Dnes je to úplne inak. Presne vedia, čo chcú, ako si to predstavujú, všetko vidia veľmi jednoducho, cez pár klikov vo photoshope.