Lay Sedláková je mladá módna návrhárka, ktorá sa snaží preraziť pod značkou LAY. Zároveň chce ukázať, že aj biznis móda môže byť elegantná, nápaditá a ženská.
Kedy ste začali koketovať s myšlienkou, že sa budete živiť módou?
Od malička kreslím a výtvarné umenie mi vždy bolo blízke. Navrhovala som šaty pre bábiky a babička mi ich ušila. Ale naozajstne to bolo vtedy, keď som končila základnú školu.
Chcela som študovať módu, no nie textil. Prihlásila som sa na Súkromnú školu dizajnu. Presvedčila som rodičov, že sa to oplatí, že toto je moja cesta.
Študovali ste módu aj na vysokej škole?
Hlásila som sa na Vysokú školu výtvarných umení, no nezobrali ma. Odišla som do Prahy a venovala som sa grafickému dizajnu. Pracovala som ako freelancerka v malom štúdiu.
O dva roky neskôr som sa prihlásila na Vysoku školu umělecko-prúmyslovú v Prahe. Zaujala som ich graficky prepracovaným portfóliom a malou kolekciou kabátikov.
Spätne som šťastná, že som nešla na VŠVU a odišla som do Prahy. Tamojšia škola mi dala veľmi veľa. V Prahe je dizajn, móda a možnosti s tým spojené omnoho ďalej. Počas školy sme mali veľa možností na prezentáciu, po škole to už také ľahké nie je.
Začali ste pracovať už aj popri škole?
Áno, jednak som popri škole stále pracovala s grafikou ale bola som hlavne rok v Paríži na stážach u dizajnérov. Počas diplomového ročníka som už pracovala pre Pietro Filipi.
Uspela som v tendri, ktorý si táto firma urobila medzi vybranými študentmi UMPRUM. Moje veci boli zrejme najviac triezve.
Pietro Filipi je značka, ktorá sa presadila hlavne vďaka biznis móde, to vás bavilo?
Bavilo. Pietro Filipi sa okrem biznisu snaží presadiť aj elegantnou módou, ktorá zdôrazňuje ženský feeling. Táto práca mi ukázala, že je veľmi dôležité hľadať premyslenosť strihu aj smart moment.
Musela som rozpracovať detail, ktorý nie je v prvom pláne očakávaný. A ešte, dôležitá je pochopiteľnosť. Ak niečo visí na ramienku, musíte okamžite vedieť, čo to je. Či je to sako, šaty, nohavice. Myslím si že to pomáha predajnosti.
Čo si máme predstaviť pod tým prepracovaným detailom? Že sako nie je iba sako?
Že tam musí byť niečo naviac, moment prekvapenia. Pietro Filipi bolo pre mňa skvelou školou, u nás nemáte až tak veľa možností, kde sa dá učiť respektíve získať prax.
V Česku funguje veľa streetwearových firiem no málo pozícii pre dizajnéra ženského elegantného odevu. Väčšinou si tú pozíciu musíte sama vytvoriť, k čomu som sa vlastne momentálne prepracovala.
V Pietre som zistila, čo všetko treba robiť, aká reťaz úkonov je nevyhnutná, ako to funguje medzi dizajnérom, konštruktérom, technológom až k samotnej výrobe.
S odstupom času sa čudujem, že som v Pietre vlastne dostala takú veľkú dôveru a šancu vytvoriť rôzne veci. Pracovala som tam dva a pol roka ako dizajnér dámskej kolekcie a ďalšie dva roky ako dizajnér šperkov.
Prečo ste si povedali, že odídete zo zabehanej firmy a vyskúšate vlastnú cestu?
Cítim, že musím fungovať na vlastnú päsť. Založila som si značku LAY. Robím módu pre dámy, moje odevy sú veľmi ženské, no nie prvoplánovo. Neviem to úplne popísať, no ženský element je pre mňa veľmi prirodzený.
Veľa o tom premýšľam, špekulujem, no moment ženskosti vždy prichádza veľmi intuitívne. Chcem, aby si ľudia predstavili pod mojou značkou trench a môj detail, napríklad teraz je to mašľa.
Tento prvok je veľmi ženský a páčivý. A toto ženy veľmi chcú, chcú sa jednoducho páčiť. Zistila som, že ľudia chcú jednoduché a krásne veci, nič komplikované. Chcem moje odevy očistiť a postaviť ich na jednom zaujímavom momente.
Napríklad na žakárovej látke, ktorá je krásna a môže byť zaujímavo vzorovaná. Potom už stačí iba jednoduchý strih a bude to fungovať.
Ešte stále hovoríme o biznis móde alebo sa chystáte robiť aj spoločenskú módu?
Nehovorila by som, že je to striktný biznis. Ani ja nie som biznis človek, ktorý by to potreboval nosiť. Páči sa mi, keď si môj žakárový kostým oblečie aj mladé dievča, ktoré je fashion, no chce sa odlíšiť, nechce nosiť iba streetwearové veci.
Samozrejme, že veľa tvorím pre manažérky, lekárky, právničky. Móda ale nemusí byť taká striktná. Rada totiž vymýšľam kombinácie, ktoré by si možno manažérka neobliekla, lebo by pre ňu neboli vhodné. Chcem, aby súčasťou mojich odevov bola aj hravosť.
Máte dizajnérske vzory, ktorými sa chcete inšpirovať?
Samozrjeme, že Dior či Channel sú silné mená, no nemám pocit, že práve toto by bolo pre mňa kľúčové. Vyberám si rôzne momenty ktorými sa inšpirujem a vytváram z nich svoje dielo.
Pôsobíte v Prahe?
Áno. Ale rada by som rozšírila povedomie o mne aj na Slovensku. Pochádzam z Bratislavy a prajem si, aby sa moja kariéra rozšírila popri Prahe aj tu.
Ako vás berú Česi? Ako slovenskú návrhárku?
Asi tým že som v Prahe vyštudovala, častejšie sa stretnem s tým, že ma označia za českú návrhárku. Mám viac kolegov - Slovákov. Tiež pôsobia v Prahe ako dizajnéri, buď tu vyštudovali, stážovali alebo intuitivne prichádzajú pôsobiť radšej do Prahy. Slováci sú v Prahe všeobecne veľmi šikovní a majú dobré meno.
A naopak, čo dáva Praha vám?
Stala už takpovediac už mojím mestom pre život, a citim sa tu už za tie roky viac doma, hoci sa stále nebránim myšlienke presunu do iného mesta vrámci sveta, najmä kvôli mojej vízii s vlastnou značkou.
Momentálne hľadám predajné kanály, vyberám si obchody, ktoré by mohli predávať moje veci. Chcela by som butiky s módou, nie concept story, lebo to veľmi nefunguje. Najlepšie by bolo, keby som sa mohla vyrovnávať so zahraničnou konkurenciou. Najviac však predávam vo svojom showroome a na e-shope.
V Prahe je veľká konkurencia, nebojíte sa?
Nebojím sa, lebo je to moja východzia pozícia. Keby som najprv tvorila v malom meste na strednom Slovensku, možno by som bála. V nákupnom centre nájdete viac menej iba fast fashion reťazce a ja im nechcem konkurovať.
Ľudia musia spoznať rozdiel medzi mojim trenchcoatom a kabátom za 50 eur z Manga alebo Zary. Ak ho zákazníčka nájde, bude ochotná zaplatiť výrazne vyššiu sumu.
Ľudia to už začínajú chápať, no musíme pokračovať v osvete a pripomínať ľuďom, že remeslo má inú hodnotu. Najradšej by som každého posadila za šijací stroj, aby si to vyskúšal. Lebo iba tak pochopíte, že kabát nemôže stáť 50 alebo 100 eur, či 30 po zľave.
Napriek tomu, čo hovoríte, máme plné obchody lacného tovaru, ktorý vydrží jednu sezónu, čo sa s tým dá robiť?
Páči sa mi názor, že problémom je aj nadprodukcia. No o vec, ktorú si kúpite sa musíte aj starať, či je to oblečenie z reťazca alebo od dizajnéra.
Ale keď je problémom samotný nekvalitný materiál, tak tú vec treba reklamovať. Ani ja osobne bohužiaľ nemám tento návyk. Myslím si, že veľa ľudí nemá čas nakupovať a už vôbec nie niečo vracať naspäť do obchodov a čakať mesiac, či mu reklamáciu uznajú alebo nie.
Majú Česi a Slováci radi módu?
Áno, ale oba národy trošku inak. Môj pohľad je však skreslený, lebo zákazníčky, ktoré ku mne chodia, milujú módu. Ja si vlastne ani neviem predstaviť, aké je to nemať rád krásne veci.
Aké je na Slovensku konkurencia medzi módnymi návrhármi? Nie je ich príliš veľa?
Možno áno, no je to stále nižšie číslo ako v Prahe. Mnohé značky fungujú veľmi dobre a darí sa im viac, ako keby fungovali pod menom návrhára.
Dizajnér sa vždy snaží dať do tvorby seba a pridanú hodnotu, ktorú ale ľudia často neocenia. Nechcem však pôsobiť ako custom made návrhár, ku ktorému prídete a on vám urobí na mieru, čo chcete. Prajem si, aby ku mne zákazníci prichádzali kvôli tomu, aké veci robím.
Chcú sa ľudia rozprávať s návrhárom, ktorý pre nich tvorí?
Určite áno. A hlavne, návrhár by ich mal aj počúvať, aby sa posúval ďalej na základe ich feedbacku. Ak chce zarábať, nemal by si plniť iba svoje umelecké predstavy.
Nositeľná móda je pochopiteľná, použíteľná, volí materiál, ktorý sa dá prať a ľahko udržiavať. Ak chcete robiť ready to wear, musí to fungovať, napríklad aj s troškou polyesteru.
A to napríklad niektoré zákazničky ktoré ídú na vlne slow fashion odrádza. Dnes chcú všetci iba prírodné materiály na všetkom. Sú krásne a máme ich všetci radi, no ich údržba a životnosť je podľa mňa miestami diskutabilná.
Na druhú stranu keď ponúknem niekomu šaty ktoré sú z 80 percent kašmírové, zrazu už nevidí tu hodnotu a zdajú sa mu už priliš drahé, lebo v reťazci videl kašmírový sveter za 2500 českých korún. Lenže si neuvedomuje, že v tom svetri bolo asi šesť percent kašmíru pochybnej kvality.
Idete aj vy na vlne slow fashion?
Áno, idem už ale z toho titulu že vyrábam len v malých sériách a pre niektoré moje produkty si vyberám naozaj prémiové materiály typu kašmír alebo mohér.
Ale nie je to základ identity a marketingu mojej značky. Šijem veci na Slovensku a v Česku, snažím sa čerpať čo najviac z lokálnych zdrojov, no slow fashion nie je primárne môj príbeh.
Je to z veľkej časti trend, no ja chcem, aby bola moja značka nadčasová. Takže sa dá povedať, že teraz tak trochu strácam, lebo netlačím hashtag #sustainability a #ecofriendly. Ale bola by som rada, keby ku mne prichádzala natoľko open-minded zákazníčka, ktorá toto vidí a chápe.
Ako sa vôbec podniká s módu?
Je to náročné. Ak nemáte niekoľko miliónov, musíte na to ísť pozorne a pomaly. Každú sezónu prichadzať s novou kolekciou si môže dovoliť len máloktorý návrhár.
No nemyslím si, že sú to vyhodené peniaze, dajú vám dôležité promo a dostanú vás medzi ľudí. Ale sú aj eventy a platformy kde sa dá prezentovať zadarmo, len už možno nie sú také atraktívne, ale to neznamená že vám nemajú čo dať.
Naopak moja skúsenosť je taká, že kdekoľvek sa objavím, s odstupom času to vždy niečo prinesie. Treba si všetko prerátať a momentálne je u mňa dizajnovanie iba čerešničkou na mojej práci.
Väčšinu dňa riešim plánovanie, objednávky, tabuľky, čísla, marketing teda niečo, čo som nikdy neštudovala a ani nechcela robiť. Mám malý tím a nemôžem mať zamestnaného človeka na administratívu. No posúva ma to ďalej a učím sa nové veci. Je to biznis ako každý iný.