Králikárne či veľké sivé monštrá. A veru aj menej vyberané slová sa ušli v priebehu vyše šesťdesiatich rokov domom, ktoré sa stali akýmsi štandardom povojnových sídlisk vo väčšine slovenských miest. Pamätám si, ako bezútešne na mňa pôsobila prvá návšteva Petržalky, najväčšieho (nielen) bratislavského sídliska, keď som nastúpila na vysokú školu.
Bolo to koncom októbra či začiatkom novembra, mrholilo, stromy bez listov a oceľové nízke oblaky len zvyšovali pochmúrnosť celej scenérie. Pre dievča, ktoré vyrástlo v dvojposchodovej tehlovej bytovke z 50. rokov, ktorú dopĺňal obrovský „dvor“ plný zelene, stromov a preliezok s pieskoviskom, to bol malý kultúrny šok.
Keď sa po tých istých miestach prechádzam dnes, takmer o dvadsať rokov neskôr, nestíham sa diviť, akými farbami môžu hrať vysoké budovy. Fasády niektorých sú riešené decentne alebo nápadito a vkusne, iné vyzerajú, akoby ich namaľovali zvyškami všetkého, čo bolo práve poruke.
Nie je to však zďaleka problém ib...
Zostáva vám 85% na dočítanie.