Kto by chcel napísať reportáž o výrobe klavírov? - zaznelo na porade magazínu. Kolegovia sa pozreli na mňa.
Vzhľadom na to, že som z nich najstarší, súcitne usúdili, že sa ku mne táto téma hodí lepšie než napríklad reportáž Skok padákom na vlastnej koži.
Začiatky
Vľúdni spolupracovníci však netušili, že som pre exkurziu vo firme Petrof znamenite disponovaný.
Pôvodným povolaním som totiž mal byť klavirista, presnejšie klavírny virtuóz. Nebol to môj zámer, ale ambiciózny plán mojej mamičky, ktorá v päťdesiatych rokoch ako študentka bola v rodnej Sušici považovaná za obstojnú amatérsku klaviristku.
Mala dokonca tú výsadu, že ju kostolník občas púšťal na chór, kde si smela zahrať na organe. Ja som mal kráčať v jej stopách a dôjsť oveľa ďalej – až do slávnych koncertných sál.
V našej obývačke stálo matkino pianíno, ktorého som sa v najútlejšom veku nesmel ani dotknúť, aby som nezaťapkal vždy pedantne naleštenú čerň. To mi neprekážalo, aj tak som z celého nástroja mal rád len kruhovú otáčavú stoličku.
Využíval som ju ako volant autobusu, ktorého som chcel byť – až budem veľký – uniformovaným šoférom. V siedmich rokoch sa moje pokojné detstvo dramaticky zmenilo.
Mama ma prihlásila do ľudovej školy umenia a ja som začal chodiť, ako sa hovorilo, na piano. Potom už som deň čo deň po matkinom návrate z práce počúval prísnu otázku: „Hral si?!“
Moje zbytočné utrpenie trvalo štyri roky, bez toho, aby prinieslo aspoň mizivé uspokojivé výsledky. Až potom sa mama sklamane zmierila s tým, že zo mňa virtuóz nebude.
Pritom som na to mal minimálne jeden skvelý predpoklad – kvalitný nástroj. Na pianíne totiž žiarilo šesť zlatých písmen: PETROF. Od môjho hudobného súženia už uplynulo polstoročie, takže som do Hradca Králové prichádzal s čistou hlavou.
Keby aj nie, v Múzeu Petrof by som na negatívny vzťah k tomuto nástroju okamžite zabudol. Väčšina nádherných, perfektne zrenovovaných exponátov má vyše 150 rokov. „Múzeum sme otvorili v roku 2014, aby sme verejnosti pripomínali históriu a poctivú remeselnú prácu firmy Petrof,“ hovorí mi riaditeľka múzea Ivana Petrofová, jedna z dvoch dcér Jana Petrofa, ktorý po novembri 1989 továreň založenú pradedom reštituoval.
Múzeum má v zbierke mnoho unikátnych nástrojov, nielen klavíry a pianína, ale tiež harmóniá či organy. Medzi najvzácnejšie kusy patrí jedno z prvých troch Petrofových krídel vyrobené v roku 1867....
Zostáva vám 85% na dočítanie.