Javornícke lazy patria medzi tie najrozľahlejšie na Slovensku. Mnohí z pôvodných obyvateľov či ich potomkov dnes žijú v nižšie položených dedinách a mestách. A tak podobne, ako v mnohých iných častiach našej krajiny, vdychujú aj rázovitým Lazom pod Makytou život predovšetkým chalupári.
Názov obce napovedá, že sa tiahnu popod jeden z najvyšších bodov pohoria Javorníky, ktorý dosahuje nadmorskú výšku 923 m n. m. a najlepší prístup na jeho vrchol ponúka zelená trasa vedúca priamo z Lazov pod Makytou.
V galérii si pozrite túto unikátnu stavbu na fotografiách:
V katastri obce sa okrem rovnomennej prírodnej rezervácie nachádza aj niekoľko ďalších malebných kopcov a dolín a medziiným i dve lyžiarske strediská, Kohútka a Čertov. Príroda je tu divoká, ale zároveň prístupná. A takéto unikátne prostredie láka nielen turistov.
Keď je práca oddychom
„Prerábam to tu už takmer 20 rokov,“ pomaly sa rozhovorí Peter Somora, zatiaľ čo si na priedomí balí prvú rannú cigaretku. Prišli sme na reportážnu návštevu skoro, ešte zaránky (a veruže som rád, že mám so sebou zimnú bundu – kým sa tu slniečko vygúľa spoza kopca, je ozaj čerstvo).
S obdivom pozorujeme krásne zrekonštruovanú chalupu i celý priestor okolo. Jemný dym stúpa z komína a čochvíľa i z úst pána majiteľa. Kdesi pod nami zurčí potok, občas sa z diaľky ozve motorová píla a bečanie oviec. Ináč je tu úplné ticho. Človeku sa vlastne ani nechce „vykecávať“, len si tak hovieť, pobudnúť, nerušiť...
Ale práca je práca, a tak predsa len začnem z málovravného Petra ťahať informácie. „Drevenicu kúpil môj otec začiatkom 90. rokov a prestaval ju podľa svojich predstáv,“ začne spomínať, „predtým bola 12 rokov opustená, dokonca s preborenou strechou. Vraj sa niekto cez ňu prepadol, chalupu rozboril a tak aj ostala. Viete si predstaviť, v akom stave asi bola. Ja som sa do nej pustil niekedy v roku 2003 a ešte stále nie je úplne hotová. Ale zas, až tak veľmi sa neponáhľam. Tvorivá práca je pre mňa oddychom,“ dodáva s úsmevom.
Teším sa z toho, lebo Peter nie je len „sympaťák“ a „pohoďák“, ale aj veľmi zručný a na detail orientovaný samouk. Staviteľ i dizajnér, chovateľ i pestovateľ.
Chalupa ako lusk
Rozumiem, ak sa niekomu zdá, že 20 rokov je predsa len akosi priveľa na rekonštrukciu. No na tomto pozemku pod Makytou nestojí len drevenica, ale aj rozprávkový „hobití“ príbytok a taktiež terapeutický včelí apidomček. Poďme postupne.
„Chcel som zachovať tradičný ráz lazníckej drevenice, ale predsa si ju prispôsobiť na súčasné pomery,“ ukazuje mieru rekonštrukcie Peter a pokračuje: „Trámy bočnej steny, v ktorej boli voľakedy osadené vstupné dvere, som vyrezal a celú ju zhruba o dva metre predsadil a chalupu zväčšil. Najskôr som plánoval, že tam bude uzavreté zádverie s chodbou, ale ten otvorený vnútorný priestor sa mi tak zapáčil, že som ho napokon ponechal. Zmena dispozície si vyžiadala aj zalomenie a predĺženie strechy.“
Peter je ten typ skromného človeka, ktorý vlastne len tak mimochodom podotkne, že takmer všetko na chalupe robil svojpomocne. Na základe porovnania starých fotiek so súčasným stavom nám je jasné, že muselo ísť o prácu náročnú a zdĺhavú.
Spiežovec i stolný futbal
Ak je tento domček zvonku milý a prívetivý, vo vnútri je priam ľúbezný! Interiér okamžite prekvapí svojou priestrannosťou. Drevenica využíva takmer celý pôdorys prízemia na otvorenú halu, ktorá funkčne prepája obývací priestor, kuchyňu i jedálenský kút. Dokonca sa tu našlo miesto aj na stôl so stolným futbalom. Ďalšia vec, ktorá človeka zaujme, je masívny kozub s dreveným obložením. Áno, s dreveným.
„Videl som raz jeden podobný krb v neďalekej predajni a pravidelne som sa naň chodieval pozerať. Tak sa mi zapáčil, že som si postavil takmer totožný,“ hladí drevenú konštrukciu Peter a rýchlo vysvetľuje: „Nemusíte sa obávať, pod týmto drevom je hrubá vrstva hliny, takže žiadne riziko požiaru nehrozí.“
Drevo a hlina dominujú celej miestnosti. Hlinené sú všetky omietky (asi netreba pripomínať, kto ich naťahoval) a drevené sú okná i policové garniže nad nimi, spomínaný kozub, nábytok a celý pôvodný strop. Na jednom z trámov nám Peter ukazuje vyrezaný dátum „narodenia“ drevenice. Rok 1933.
Útulnosť a domácku atmosféru dotvára keramika, kamenné múriky, závesy s ľudovými vzormi, lampášiky i ďalšie vkusné dekorácie. Alebo hoci jemné zazvonenie spiežovca pri otváraní vstupných dvier. Na poschodí sa nachádza strohá spálňa s piatimi posteľami. Dole sa žije, hore spí.
V rozprávkove
„Alexa, zapáľ svetlo,“ povie po anglicky bývalý ítečkár Peter a v okrúhlom prírodnom domčeku sa zažne svetlo ako v naozajstnej rozprávke. To sa už nachádzame v poradí v druhom objekte na pozemku, mimoriadne sympatickom „hobitíne“, čiastočne zapustenom vo svahu záhrady.
„Keďže sa v mojej chalupe vyspí len päť ľudí, vymyslel som si pre hostí takýto domček. Najskôr som si ho vymodeloval v počítači. Asi najzložitejšie bolo vyriešiť atypickú ihlanovitú strešnú konštrukciu. Tú tvoria drevené guľatinové trámy bez oporných stĺpikov, pričom v jej vrchole je umiestnené strešné okno. Trvalo mi tri mesiace, kým som si celý proces výstavby naštudoval na internete a pustil sa do práce.“
Múry sú stavané metódou „earthbag“, ktorá sa vyvinula z historických vojenských techník. Vyžaduje si základné stavebné materiály: vrecia, hlinu a drôty na uzavretie vriec. Steny sú budované prekladaním vriec do vrstiev, podobne ako pri murovaní z tehiel.
Originalita a nápaditosť domčeka sa týmto nekončia. Masívnu posteľ tvorí komín tzv. raketovej pece. Tá sa plní drevom v priestore pod podlahou. Plamene potom nešľahajú nahor, ale vodorovne v spaľovacej komore, odkiaľ teplo ďalej stúpa vnútorným vertikálnym komínom.
Horúce plyny sú následne okolo komína tlačené späť dole a medenými rúrkami odovzdajú takmer všetko teplo do akumulačnej hmoty. V tomto prípade vyhrievajú stenu a posteľ. A ak by to hosťom bolo málo, môžu si ešte prikúriť v liatinových kachliach či upiecť pizzu v tretej piecke.
Hotel s včelami
Kúsok od prírodného domčeka stojí malý kurín so sliepkami a neďaleko sa popásajú ovečky. Peter Somora, vyučený zverolekár, choval voľakedy ešte aj kozy a prasiatka. My sa však presúvame na opačnú stranu pozemku. K tretej nevšednej stavbe, svojím tvarom pripomínajúcej omnoho menšie domestikované bytosti.
„Včelárstvu sa venujem od svojich 12 rokov. Mal som výborného učiteľa, suseda, ktorý ma zaučil do tajov práce s včelami,“ ukazuje nám pán domáci netypické úle. „Hovorí sa tomu apidomček. Nie je to žiadna novinka, aj keď na Slovensku ich stojí iba zopár. Slúžia na terapeutické účely. Podľa rôznych teórií dokážu včely okolo svojho príbytku generovať liečivé biopole v rozsahu 40 cm až 70 cm. Niečo na tom zrejme bude, lebo v tomto priestore sa naozaj fantasticky relaxuje i spí.“
A, samozrejme, včielky vytvárajú nielen špecifickú atmosféru, ale aj med. Ten však Peter nevytáča v medometoch, ako to robí väčšina včelárov. Med lisuje za studena. Doslova ho vyžmýka mechanickým poškodením včelích plástov. Takto med samovoľne vytečie do nádoby spolu s peľom, propolisom a so všetkými ostatnými zložkami. Lisovaný med je mimoriadne žiadaný.
Asi netreba pripomínať, že aj tento včelí hotel si šikovný chalupár postavil vlastnoručne. Mám pocit, že tento krásny príbeh je vhodnou ilustráciou dôvodov, kvôli ktorým môže človek stráviť na chalupe dlhý-predlhý čas budovaním a prerábaním, a ani po dvadsiatich rokoch nie je s prácou hotový.
To však neznamená, že s ňou nie je spokojný. Práve naopak. Môže mu to prinášať pocity radosti, zadosťučinenia i šťastia. A to je aj prípad Petra Somoru. Hoci má svoj oficiálny trvalý pobyt zapísaný v Púchove, väčšinu voľného času trávi práve tu, v čarovnom prostredí Lazov pod Makytou.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.