Hudba verzus architektúra, čo bolo u vás skôr a ktorá z týchto oblastí vám je bližšia a vidíte sa v nej viac?
Určite hudba bola skôr. Od mala sme sa s mojimi súrodencami hrali na kapelu, rozostavili sme lavóry, hrnce, aby sme mohli mať bubeníka. O túto pozíciu bola vždy najväčšia bitka. Na lampy sme zavesili farebné tričká, aby sme mali aj svetelnú show, pobrali sme rakety, aby sme mali gitary, zavolali sme rodičov a show sa mohla začať. Rodičia, samozrejme, extrémne trpeli, aj keď sme pustili ich obľúbené skladby od The Stranglers alebo Simply Red. No my sme si to búšenie totálne užívali. Mohol som mať tri alebo štyri roky. Toto je prvá spomienka, ktorú mám s hudbou. Moja výhoda pred mojimi rovesníkmi bola aj v tom, že som najmladší z našej generácie a moji starší súrodenci nosili domov kazety, ktoré sme počúvali, najmä moja o desať rokov staršia sestra Linda. Kým moji rovesníci počúvali Šmolkov, ja som už mal prelúskané všetky Fun Lovin Criminals albumy, Duft Punk a ich Homework alebo One Hot Minute a Blood Sugar Sex Magic od Red Hot Chili Peppers. Odvtedy je hudba mojou každodennou súčasťou aj v práci. Pri kreslení vždy niečo počúvam. Aj architektúra, aj hudba sú moje obrovské vášne, ale ak si mám vybrať medzi profesiami hudobník alebo architekt, s pribúdajúcim vekom sa vidím čoraz viac ako architekt.
Nie je náročné venovať sa naraz obom takým komplexným profesiám? Máte obdobia, keď musí ísť jedna do úzadia?
Momentálne pôsobím v dvoch kapelách, Bad Karma Boy a Purist. Občas je pre mňa náročné časovo zladiť dve kapely. Ale ak by som mal odpovedať na otázku, či je náročné zladiť tieto dve profesie, tak nie. Ono to asi ide aj ruka v ruke. Ešte som neprišiel na tú odpoveď prečo, ale veľa architektov je zároveň aj hudobníkov. Vallo, Benetín, Sadovský, Podmanický, málokto vie a možno prezradím niečo nové, ale aj Štefan Polákovič, ktorého považujem za svojho mentora, u ktorého som končil diplomovku a následne ma vychoval v ateliéri Gutgut, za svojho mládí spieval v punkovej kapele. Pre mňa je hranie v kapele veľká psychohygiena a oddych od práce. Myslím si, že poviem za všetkých architektov, že naša práca nie je „nine to five“, nosíme si ju domov, často sa prichytím pri tom, že sa doma zrazu zaseknem, vypnem všetky zmysly a som vo svojej hlave, kde si predstavujem, ako pohnúť s projektom ďalej, čo kde zmeniť, čo ako spraviť, keď sa vrátim naspäť do reality, chvíľku mi trvá uvedomiť si, kde som a čo som predtým robil. Keď ideme hrať, mám všetko nalinajkované, kde hráme, kedy odchádzame, kedy je zvukovka, kedy je koncert, kedy máme čas na večeru, a od práce úplne vypnem aj kvôli tomu, že som neustále s kamarátmi, a nie s klientmi.
Čo vás teda inšpirovalo stať sa architektom?
Úprimne, na konci strednej som nevedel, ktorým smerom sa vybrať, kam si podať prihlášku na vysokú školu. V tom čase bola v Bratislave populárna Pecha Kucha night, kam ma prvýkrát zobral najlepší kamarát Juraj Peták, a tam sa to všetko začalo. Zrazu som sa ocitol v prostredí umelcov, architektov, študentov umeleckých škol a vedel som, že sem chcem patriť aj ja. Aj keď som nemal žiadne umelecké vzdelanie a na výtvarnú výchovu som chodil možno dva roky, keď som bol ešte na základke, podal som si prihlášku na Fakultu architektúry. V tomto čase prišiel na scénu Milan Lukáč, s ktorým ma zoznámila moja teta Lea Fekete. S Milanom som absolvoval rýchlokurz kreslenia, vysvetlil mi základy.
Zostáva vám 69% na dočítanie.