V reštaurácii pri diaľnici na priemyselnom predmestí Dubaja zamestnanci balia porcie ryže biryani, šošovice a kuracieho karí pre chudobných, ktorí sa potrebujú najesť. Nejde o vývarovňu ani charitatívny podnik.
Je to obyčajná indická jedáleň, ktorá vznikla pri rušnej diaľnici v Šardžá (tretí najväčší emirát Spojených arabských emirátov). Zatiaľ čo ostatné podniky sa večer zatvoria, výdajňa Biryani ožije, píše agentúra AP.
Nezištná pomoc
Kuchári zhromaždia všetky zvyšky a upravia ich do podoby tepelne pripravených porcií. Tie sú určené pre zle platených prisťahovalcov alebo tých, ktorí prácu ani nemajú.
Väčšina z nich je z Juhovýchodnej Ázie a do zaplneného podniku si prichádzajú pre jedlo najčastejšie po desiatej hodine večer. Nikto sa ich na nič nepýta.
"Je tu teraz veľa nezamestnaných alebo tých, ktorí majú problémy, pretože pracujú za málo peňazí. Nechceme plytvať jedlom, chceme ho dať tým, ktorí to potrebujú," hovorí realisticky spoluzakladateľ podniku Muhammad Šudžat Alí.
Iní zatvárali, on otváral
Kým menšie tunajšie reštaurácie ukončili na jar kvôli epidémii prevádzku, Alí so ženou sa rozhodol tú svoju otvoriť. Hoci je jeho pôvodné povolanie inžinier technik, vždy sníval o vlastnej reštaurácii, do ktorej budú chodiť na indické, pakistanské a bengálske jedlá robotníci z textiliek a tovární na plast z vyprahnutého priemyselného areálu v Šardžá.
Ponúkať ich chcel za mimoriadne nízke ceny. Pandémia však nielenže jeho plány nezmarila, ale vytvorila pre ne priaznivé podmienky. Desiatky tisíc ľudí zamestnaných v "šedej" dubajskej ekonomike prišlo takmer cez noc o prácu.
Väčšina z týchto ľudí nemôže počítať so štátnou podporou v krajine, ktorá spája pobytové právo s pracovným miestom, takže prežívajú len vďaka charite.
Podnik Biryani sa už dva mesiace snaží prispôsobiť stále sa zvyšujúcemu dopytu. Cez deň má v ponuke opečený chlieb, korenené mäsové pokrmy s ryžou za necelých päť dirhamov (1,15 eura), večer ich potom dáva zadarmo.
Chudoba na pozadí lesku
V Spojených arabských emirátoch žije deväť miliónov ľudí, z čoho je len milión miestnych. Ekonomika v emirátoch - preslávených dubajskými mrakodrapmi alebo mestom Abú Zabí - stojí na práci juhoázijských robotníkov, taxikárov, upratovačiek, kuchárov a úradníkov.
Mnohí sa síce počas pandémie vrátili domov, iní však ostali v nádeji, že budú schopní aj naďalej podporovať svoje rodiny.
Päťdesiatročný Bangladéšan Tádž Islam sa živí ako umývač áut. Dlho sa potýkal s finančnými problémami - mesačne zarába v prepočte 227 eur, čo sotva stačí na uživenie jeho piatich detí doma v Bangladéši.
Možnosť najesť sa zdarma mu s rozpočtom pomáha. Potom je tu tridsaťosemročný Pakistanec Muhammad Šakíl, ktorý si neskoro v noci prišiel pre zvyšné porcie, aby ich odviezol do svojej mešity vzdialenej 25 kilometrov.
Kvôli koronavírusu prišiel totiž v marci po 19 rokoch práce v autoservise o prácu. Márne sa vracia k zamestnávateľovi s prosbou o novú. Je unavený a od hladu sa mu točí hlava.
"V každej inej krajine by som mal pri takejto strate práce podporu, tu vám však nikto nepomôže," hovorí Šakíl a nakladá si na seba jednotlivé balíčky jedla.
Marketing
Pre podnik Biryani je dôležité, aby sa povesť on ňom rozniesla. Je v rozľahlom susedstve, kde veľa ľudí pešo nechodí. Z ulice ho nie je vidieť a jeho žltý štít zaniká za radom predajných stánkov a opustených budov.
Alí svoje jedlo propaguje na Facebooku a keď ľudia neprídu, balíčky sám odvezie do rušnejších miest - na parkovisko taxíkov alebo k úradom, pretože vie, že tam pracujú nočné upratovacie čaty.
Považuje svoju prácu za "malú pomoc" tým, ktorí ju potrebujú, a za niečo, čo patrí k jeho moslimskému vyznaniu.
"Sme len malý podnik, ktorý robí svoju prácu, tak ako to robia iní ľudia, svojím vlastným spôsobom," hovorí.