StoryEditor

Zmrzlinu z Ríma priniesli na Slovensko: Ľudia sú hladní po kvalite, hneď po otvorení stáli u nich rady, reklamu nepotrebovali

09.03.2022, 15:00
Receptúry, podľa ktorých varia, vznikali v malej rímskej zmrzlinárni Cremì.

Rozhodli sa zrealizovať svoj sen v čase, keď korona sny brala. Vsadili na kvalitu, originalitu, taliansku receptúru a poctivosť. Vďaka týmto atribútom sa stala prevádzka Cremì gelato & caffè srdcovkou Trnavy. Svedčí o tom aj podpora ľudí, ktorí si k nim našli cestu sami. Rozhovor s manželmi Čírovcami priniesol portál Kávičkári.

Čím je vaša prevádzka charakteristická a výnimočná?

Jedným aspektom je laboratórium. Je prístupné všetkým, ktoré chcú vidieť, ako sa naša zmrzlina vyrába. Ďalšou charakteristikou je samotné gelato, jeho kvalita a originálne receptúry pochádzajúce z centra Ríma, tým myslím aj pôvod a exkluzivitu. Receptúry, podľa ktorých varíme, vznikali v malej rímskej zmrzlinárni Cremì a pracovali na nich dvaja zmrzlinoví nadšenci niekoľko mesiacov. A ten proces neustále pokračuje. Nemáme receptúry stiahnuté z webu. Našu prevádzku sme otvorili v historickej budove v centre Trnavy, na mieste, kde bola v roku 1882 založená lekáreň „U koruny”. Prešli sme teda od alchýmie miešania liekov k alchýmii miešania zmrzliny. Som rád, že práve Cremì sa stalo prvým miestom v centre Malého Ríma, kde sa varí originálne talianske gelato.

Vrhnúť sa do vôd gastronómie ste sa rozhodli v roku 2020, čiže v prvom roku korony a pandemických opatrení. Ako vnímate spätne tento odvážny krok?

Rozhodnutie dozrievalo už dávno predtým. Asi o rok skôr som si ten projekt začal ukladať v hlave ako jedno veľké puzzle. Každý deň prišla nová myšlienka a na jeseň 2019 sme sa o tom s manželkou Zuzkou začali rozprávať, riešiť detaily a prehľadávať internet kvôli priestorom. Našli sme viacero, ale len jeden sme videli naživo, a tam dnes sídli Cremì. Bola to láska na prvý pohľad, dlho sme sa rozhodovať nemuseli. Horšie bolo, keď tesne pred podpisom nájomnej zmluvy prišli prvé vyhlásenia odborníkov o tom, že pandémia môže trvať 6 až 12 mesiacov. Vtedy sme sa zľakli a vážne sme riešili, či sa do toho pustiť, alebo nie. Ešte bol čas to ukončiť, investície neboli rozbehnuté. Dva faktory nás v tom však udržali. Prvým bola túžba vytvoriť niečo pekné, vlastné a trvácne. A po druhé netúžili sme sa vrátiť do mediálneho kolotoča, v ktorom sme predtým pracovali. Som však rád, že nám v marci 2020 nikto nepredpovedal, že v tejto pandémii budeme žiť vyše dva roky. Možno by sme sa rozhodli inak.

Ondrej Bobek

Ako ste to prežívali?

Prvý lockdown bol najtvrdší, odsedeli sme si ho s deťmi poctivo doma. Mali sme info z Cremì z Ríma, kde bola situácia naozaj zúfalá, podniky zo dňa na deň zatvorili, no napriek tomu museli platiť niekoľkotisícové nájomné. Vedeli sme, že ak sa do leta situácia nezlepší, budú to len vyhodené peniaze. Ale dúfali sme a dnes sme radi, že sme nedúfali zbytočne. Komplikácie s rekonštrukciou a zariaďovaním prevádzky nám robili starosti. Taliani mali zatvorené fabriky a do mája ani len nekomunikovali. Cenové ponuky na pulty a iné stroje nechodili, čo nám spôsobilo omeškanie v otvorení. Pôvodne sme chceli otvárať v máji, nakoniec sme boli šťastní, že sa nám podarilo otvoriť v polovici júla. Aj to s jedným nezapojeným pultom na palete v strede prevádzky. Bola to kovbojka.

Medzi najdôležitejšie faktory úspechu patria práve hostia. Ako by ste opísali tých svojich? Našli si k vám cestu hneď alebo si ju museli hľadať postupne?

Naši zákazníci sú skvelí. Okrem toho, že sme otvorili uprostred leta, keď je zmrzlina jedným z najpredávanejších produktov, mali sme trošku problém počas prvých dní nasýtiť dopyt. Prvý deň otvorenia bol u nás jeden párik hneď trikrát. Ohlasy boli úžasné a bez žiadnej reklamy sme o pár dní mali vonku dlhé rady. Vedeli sme, že ľudia sú hladní po kvalite. Ale že až tak, to prekvapilo aj nás samotných. Čo nás však šokovalo, prišlo práve po sezóne. Na jeseň ľudia prišli na zmrzlinu so slovami: „Prišli sme vás podporiť,”, „len nezatvorte,” alebo „dúfame, že to prežijete.”. Mali sme pocit, že aj keby sme nemali zmrzlinu a dali by sme pokladničku ako v kostole, našli by sa ľudia, ktorí by nám tam na podporu niečo hodili. Boli to neuveriteľné a spontánne gestá. Navždy budeme zákazníkom vďační za ich podporu. Viac ako tie financie nás povzbudzovali ich slová.

Ondrej Bobek

Pomoc tým, ktorí to potrebujú, je čoraz dôležitejšia a žiadanejšia. Aký postoj máte k charitatívnej pomoci? Zvyknete nejakým spôsobom podať pomocnú ruku? Ak áno, akým?

Mal som možnosť precestovať svet a videl som miesta, kde by nikto z nás nechcel žiť. Hovorím napríklad o slumoch v Afrike. Pracovne som navštívil niekoľko takých miest a takú biedu by som neželal naozaj nikomu. S človekom to pohne a povie si, že nikto by nemal žiť a umierať v takých podmienkach. Čiže áno, rád podporím projekt, ak viem, že tie prostriedky putujú tam, kam naozaj majú. Mnohé cirkevné organizácie túto činnosť vykonávajú a videl som to na vlastné oči v Afrike a Ázii. Patrí im za to môj obdiv. Ale pomôcť vieme aj u nás. Asi každý z nás zažil pri sebe ruku žobráka. Život v Ríme, kde funguje medzinárodná žobrácka mafia, ma naučil jednému: peniaze do ruky nedávam, radšej darujem alebo kúpim jedlo. Niektorí tým pohrdnú, ale človek v núdzi je veľmi vďačný aj za kúsok chleba.

So zvýšenou potrebou pomáhať prichádzajú aj nové projekty a nové formy pomoci. Takou je aj iniciatíva „Darujte dobrotu, ktorá zahreje ľudí v núdzi“. Prečo ste sa rozhodli zapojiť?

Lebo je to ľudské. A prirodzené. Ak vieme aj my s dosahom na spoločnosť, v ktorej fungujeme, pripomenúť ľuďom, že stále sú okolo nás takí, pre ktorých je naša malá pomoc veľkou, urobíme to s radosťou.

23. máj 2022 02:16