Najprv to bola jedáleň pre Stalinovu tajnú políciu, potom módna reštaurácia pre nomenklatúru. V búrlivých rokoch rozpadu bývalého ZSSR bola uzavretá. Teraz sa však moskovská Aragvi znovu otvára na pozadí nostalgie po minulosti, píšu lidovky.cz.
Každý Moskovčan, ktorý mal to šťastie navštíviť toto bájne miesto neďaleko Kremľa, ktoré bol za sovietskych čias povestné svojou gruzínskou kuchyňou, si na naň zachoval vrelú spomienku. "Keď ste sa v ZSSR zmienili o slávnom grilovanom kurčati z Aragvi s orechmi a cesnakom, bola to vstupenka medzi spoločenskú smotánku. A ich kurča bolo skutočne vynikajúce!" spomína osemdesiattriročná bývalá prekladateľka Nelli Maksimovová. Aragvi, často spomínaný v sovietskych filmoch a literatúre, bol tak trochu moskovskou obdobou slávnej parížskej reštaurácie Maxim's. Navštíviť ju však mohli len tí, ktorí mohli zaplatiť desatinu priemernej mesačnej mzdy za večeru po boku umelcov, kozmonautov, filmárov alebo šachových veľmajstrov.
Po páde komunizmu v roku 1991 štát zariadenie privatizoval. Vystriedalo sa tu niekoľko vlastníkov. Avšak Aragvi v dobe trhového hospodárstva a s klientelou z radov nových zbohatlíkov rýchlo stratil svoju prestíž a v roku 2003 bol uzavretý. O desať rokov neskôr sa jeho noví majitelia, skupina Tačir a Gor Nachpetian, rozhodli investovať vyše 20 miliónov dolárov, aby oživili legendu sovietskych časov.
Podnik bol znovu otvorený tento rok v apríli. Na jedálničku nájdeme klasiku gruzínskej kuchyne, ako sú veľké ravioli plnené mäsom chinkali alebo syrom plnené chlebové placky chatčapuri, ale aj pokrmy od Čierneho mora, ako sú nátierky zo sleďov alebo boršč. "Chceme nadviazať na nostalgiu minulej doby," priznáva Gor Nachpetian, pôvodom zo sovietskeho Arménska.
Pri reštaurátorských prácach bolo objavené murivo paláca zo 17. storočia a pozostatky stredovekej ulice. To dnes slúži ako dekorácia v podzemí nového Aragvi. V hlavných sálach renovovanej reštuarácie pripomínajú ozdobné motívy veľký sovietsky štýl: traktory, snopy obilia, usmievaví robotníci, a to najmä v sále zasvätenej šéfovi stalinskej tajnej polície Lavrentiji Berijovi, ktorý stál za vznikom reštaurácie v roku 1937, v čase najväčších čistiek. Podnik, ktorý je umiestnený v bývalom hoteli, kde nocovali Lev Nikolajevič Tolstoj a Anton Pavlovič Čechov, je pomenovaný podľa gruzínskej rieky Aragvi. V tom čase sa niektoré potraviny dopravovali do Moskvy vo zvláštnom vlaku z Tbilisi. Za Stalina, ktorý pochádzal z Gruzínska, sa gruzínska kuchyňa servírovala aj v Kremli a sovietski občania na ňu pozerali ako na kuchyňu cársku, konštatuje Leonid Parfjonov, autor niekoľkých knižiek o všednom živote v ZSSR. Po Stalinovej smrti v roku 1953, kedy bol v Sovietskom zväze nedostatok potravín, bola gruzínska kuchyňa so svojím vínom a korením synonymom radosti zo života a symbolom sovietskeho elegantného štýlu. Aragvi za sovietskej éry navštevovali zahraniční diplomati a tak bol prešpikovaný odpočúvacím zariadeniami. Za druhej svetovej vojny to bola jeden z mála moskovských reštaurácií, ktorá zostala otvorený.
Koncom roku 1943 to bolo práve tu, kde bol oficiálny básnik Sergej Michalkov, otec budúcich režisérov Nikitu Michalkova a Andreja Michalkova-Končalovského, vyzvaný, aby zložil slová pre novú sovietsku hymnu. "Pre KGB bol Aragvi obľúbeným miestom, kde sa regrutovali špióni a kde sa konali rozlúčky s agentmi vzďaľujúcimi sa do zahraničia," spomína Michail Ljubimov, ktorý dlho riadil špionážne aktivity proti Británii a Škandinávii. "Pri jednom bujnom večierku jeden z našich vyzval k tancu krásnu dámu, bez toho aby vedel, že to je americká špiónka sledovaná KGB," hovorí s úsmevom. "Predtým bol pre mňa Aragvi príliš drahý. A taký je aj dnes," konštatuje štyridsaťdeväťročná právnička Marina Dolgichová a opúšťa reštauráciu.