Máme radi záhady, tajomstvá, máme radi, keď sa niečo hrdí titulom „made in Slovakia“ a keď to má nálepku „inšpirované skutočným príbehom“ - je to stávka na istotu. Preto môže a podľa všetkého aj bude mať film Trhlina úspech.
Karikova kniha bol bestsellerom a na tajomný triler s hororovým pozadím sme pripravení. Marketing prepracovali a všetkým nasadili do hlavy chrobáka o „bermudskom trojuholníku Tribeč“. Ale čo film?
Dej je viac-menej jasný. Nezamestnaný Igor objaví záznamy výpovedí psychiatrického pacienta, ktorý pred desiatkami rokov zmizol v jadrovom pohorí Tribeč. Keď ho neskôr našli, mal na tele popáleniny a zranenia, ktoré nedokázal vysvetliť ani lekár.
Jeho prípad však nie je jediným, Igor pomaly prichádza na to, že prípadov nevysvetliteľných zmiznutí v pohorí bolo omnoho viac. Svojím článkom o týchto prípadoch vzbudí pozornosť čitateľov a spolu s priateľkou, milovníkom konšpirácií Andrejom a realistom Dávidom sa rozhodnú Tribeč navštíviť a prísť veci na koreň.
Tam sa všetko zvrtne, nič nejde podľa plánu, skôr podľa zdanlivo šialených povier. Film si napínavé tempo drží až do konca a má prekvapivý záver.
Na pochmúrne prostredie som si už pri slovenských snímkach zvykla, nikdy, ale naozaj takmer nikdy tam nesvieti slnko, väčšina má problémy so sebou, teraz som však v druhej polovici bola obohatená o atmosféru Blair Witch.
Najskôr som si myslela, že to bude o duchoch, potom temných silách, možno zakliaty les alebo banda cvokov, ktorí si (ako pri tradičných amerických hororoch) zmyslia ísť presne a práve tam, kde všetci miznú a ešte tam aj prespať. Len tak pre istotu, aby ich TO najhoršie ani náhodou neminulo.
Do konca filmu som však neprišla na to, čo v tom lese vlastne je. Ale ako prúdia z médií senzáciechytivé články plné tajomných a desivých titulkov o Trhline, tak teda asi niečo áno.
K Trhline sa dá pristupovať dvoma spôsobmi. Buď sa nechám očariť fluidom skutočných stratených prípadov a ostanem zízať na plátno s pocitom, že sa pozerám na reprodukciu reálnych prípadov, alebo vezmem film pragmaticky a zhodnotím ho bez všetkých mediálnych omáčok okolo „Tríbeču“.
Tak sa teda upokojme, nadýchnime a poďme na to ako rozumní ľudia. Film je dobre spracovaný, dobre zostrihaný, herci sa celkom „hecli“. Až na hlavnú postavu rozprávača, ktorému som bohužiaľ neverila a podvedome som sa ho snažila vytesniť a sústrediť sa skôr na dej.
Nepochopila som ani dialógy v bývalej psychiatrickej liečebni, keď robotník (a to nechcem nikoho uraziť) rozpráva vyberavejším spôsobom ako ja. Kniha mala stručné vyjadrenia, hovorovú reč, spontánnu a práve to sa divákovi dobre "trávi".
Presne tá spontánnosť mi chýbala. Niektoré repliky boli až príliš prepracované, žiadalo sa mi viac sviežosti vo vyjadrovaní, keďže sa niektorí tvárime, že je to akoby naozaj.
Hudba bola dokonalá – nastrašila a vydesila presne tak ako mala v pláne. V spolupráci s prepracovanou réžiou a strihom zachránila aj repliky a niektoré herecké scény. Ak by som to mala celkovo zhodnotiť a odpovedať na častú otázku, či ísť na Trhlinu do kina – choďte. Myslím, že to za tie peniaze stojí, už len preto, že je to niečo iné a kniha vraj bola super.
A nezaškodí sa po každodennom stresovaní trochu a vzrušujúco báť.
Na konci filmu niektorí tlieskali. Ja tlieskam nápadu.