tigrík
je jediný vodič, pri ktorom sa za jazdy nebojím spať. Celú cestu som prespala schúlená na prednom sedadle. Jednak som nemala ani najmenšiu chuť rozprávať sa s ním, lebo s Tigríkom sa oveľa lepšie trtká, než rozpráva, veď čo si budem klamať, ak hovorím, že jeho mám naozaj rada, to znamená, že ho má rado predovšetkým moje telo, po všetkých tých rafinovaných a komplikovaných ceremóniách, bez ktorých sa ani Chumajko, ani Pinokio neobídu, mi bezproblémové trtošenie s Tigríkom nesmierne vyhovuje.
Hej, ja viem, že ani Chumajko vlastne nemá záujem o nič iné, než o rýchly a bezproblémový sex, lenže akási pridrbaná predstava o vlastnej dôležitosti či vychovanosti, či o čom, mu nedovolí priznať to ani sebe, nieto ešte mne, a tak potom z toho, ako zúfalo zakrýva svoju netrpezlivosť, svoju snahu mať to za sebou a zasa bežať k svojej ženičke, vzniká obrovské napätie a nervozita, a to teda fakt nie je žiadna malina. A veď preto ho aj volám Chumajko, a on si na to už aj zvykol, hoci spočiatku sa na to dosť jedoval. Lenže to máš jedno, povedala som mu. Nepoznám ani jedno privátne deminutívum, ktoré by obstálo na verejnosti. A vtedy sme aj prvý raz vážnejšie pohádali. Až potom mi došlo, že to nebolo kvôli tomu, že mu hovorím Chumajko, lebo ani Somárik, ani Vrabček, ani nijaké iné pridrbané zvieratko nie je o nič menší trapas, ale že Chumajko nevie, čo znamená slovo deminutívum, a preto sa hnevá. Deminutívum znamená to isté, čo zdrobnelina. To je výhoda môjho univerzitného vzdelania. Môžem Chumajka nasierať kedy ja chcem. No a pokiaľ ide o Pinokia, tak to som fakt sama dosť odvalená z toho, ako je to možné, že tá jeho sadisticko-mesianistická finta vždy nanovo a nanovo zaberie. Je to kuriózne, je to príjemné, je to vtipné, do istej miery, ako ma dokáže doviesť k rozkoši tým, že ma vyľaká na smrť, ale poriadna mrdanica je poriadna mrdanica. No a v tomto je Tigrík absolútna jednička. Nechápem, kde sa v ňom berie tá výdrž. On súloží ako naspídovaný. Aj som sa ho na to pýtala, že ako je to možné, a on len mykol plecom a že - sa zabijem, keď som dobrý?
Ideme fotiť kone, zahlásil Tigrík, keď som sa prebrala. Zastal na pumpe pred Popradom, vyhnal ma opláchnuť sa, teda také hajzle som fakt dávno neabsolvovala. Premávali sa tam ženské v podprsenkách, prezliekali sa, staré handry pchali do igelitových vriec, naťahovali na seba svetríky, džínsy, kabátiky s kožušinovými goliermi, to teraz zasa letí, a až keď ich mali oblečené, odstraňovali z nich visačky a cenovky, umývali si vlasy, líčili sa, chichotali a krákorali jedna cez druhú. Mala som pocit, že som sa dostala do nejakého odvšivovacieho strediska Červeného kríža kombinovaného s kurzom karnevalového líčenia, lebo tie rúže, ktoré si nanášali na pery, by aj za hmlistého počasia určite bolo vidno aspoň na tri kilometre. Až keď som vyšla na parkovisko, všimla som si, že tam stojí predpotopný autobus, Tigrík mi potom vysvetlil, že to sú Ukrajinci, na nákupoch, a len čo som mu to zožrala, tak mi s bohovským rehotom oznámil, že som fakt asi pripečená intelektuálka, lebo veď aj malému decku musí byť jasné, že toto je čerstvá dodávka materiálu do pohraničných bordelov a na cesty vedúce k colniciam, a fakt, asi malo to logiku, veď napríklad tie signalizačné rúže a handerky... Zarážalo ma iba to, že kde sa také dajú kúpiť, lebo veď ja sa po obchodoch motám fakt že rada, ale také príšerne vrieskavé farby som tam jakživ nevidela.
Ale že ma Tigrík takto naserie len čo otvorím oči, tak to mu teda rozhodne nedarujem. Kurva, a načo ma ty potrebuješ pri koňoch, jačala som naňho, nie naozaj, zato veľmi, to sa mám s nimi akože rozprávať, alebo ich mám škrabkať za ušami, či čo? Tigrík mi ani neodpovedal. Toto on ovláda. Nahodí plechový fejs, vypne zvuk i obraz a čaká, kým ma amok prejde. A tomuto ja takisto nerozumiem. Čím chlap lepšie trtká, tým má lepšie nervy.
Zlosť ma prešla, ešte kým sme z pumpy vyrazili smerom na Tatry, ale potom sa vrátila, lebo mi došlo, že som najmenej päť hodín cesty od svojho bytíka, od svojej postieľky a od svojho ticha a pokoja a že teda to dnes fakt vyzerá na nocovanie mimo domova, a to mi vôbec nespravilo náladu, a nepokazilo mi ju iba preto, že som žiadnu predtým nemala. Veď ja som koňa jakživ nevidela, iba ak v telke, alebo na obrázku a bojím sa ešte aj mačky, tak načo si ma, kurva, trepal cez celé Slovensko niekam, kde budem iba posedávať a zúriť od nudy, kým ty nafotíš nejaké zvieratá s vypúlenými očami, to už fotíš aj pre poľnohospodársku ročenku, alebo do vlastivedy, alebo ako hlboko si vôbec klesol, uvedomuješ si to?
Tigrík zmenil taktiku, a len sa smial a keď už to ani jeho nebavilo, tak sa prestal vyškierať a oznámil mi, že mojou úlohou bude spacifikovať chovateľa tých koní, lebo to je jeden absolútny mrož neľudský, ktorý doteraz nikomu nedovolil vstúpiť do svojich stajní, nieto ešte aby ich nechal fotiť. A čo o ňom vieme, opýtala som sa, a Tigrík mi ukázal akúsi rozmazanú fotku z roku jedna dva tri, nič na nej nebolo vidno, len cválajúce kone, bola čiernobiela, zrnitá a ešte mala aj raster, lebo to bol iba sken z novín. To je ten džokej na tom koni vpredu. No tak podľa tohto si naozaj dokážem o ňom urobiť úplne presný obraz, plesla som ten obrázok na palubovku až ma zabolela ruka, ak ešte žije. Osemdesiat a čosi, opravil ma Tigrík, ale už sa až tak nesmial a ja som pochopila, že sa už sústreďuje na robotu, lebo v tomto ohľade je Tigrík profík.
On je vážne dobrý fotograf, ale má doma novú ženu s novým deckom, to je ešte také malé, že Tigrík sa snaží byť doma čo najmenej a tak berie aj takéto nemožné kšefty na druhom konci sveta, hlavne aby nemusel nocovať doma, lebo on má rád pohodlie a také malé decko, to je teda na domáce pohodlie zaručený killer, mám to z viacerých zdrojov, prakticky všetky moje kamarátky skončili na tom, že sa musia starať o pankharta, alebo dvoch, a tak to vlastne celé začína, ona čučí pri decku, a on nevie, ktorú by skôr pretiahol, lebo veď koho už bude lákať to, čo má doma na tácke, celé zagebrené od detskej kašičky? No iba nejakého totálneho debka, alebo pastora nejakej reformovanej cirkvi, aj to nie natrvalo.
Tigrík cez týždeň učí, čiže takéto cezpoľné kšefty si dáva hlavne na víkend, alebo cez skúškové obdobie, a keď už žiadny kšeft nepríde, tak si ich vymýšľa sám, na to má on nos, všetky tie investigatívne reportáže a World Press Foto, to by sa bez neho už asi ani neobišlo, veď kvôli tomu som sa mu išla predstaviť a strčiť do postele, lebo kvalitný sex ešte nie je v živote mladej ženy všetko, čo ju dokáže nadchnúť a uspokojiť, a keď ho už má, tak sa okamžite obzerá po iných métach, v mojom prípade to je od istého času fotografia.
Tigrík hneď pochopil, že keď so sebou privedie do cigánskej osady, alebo medzi utečencov, alebo do mužského kláštora, alebo medzi hokejistov, alebo trebárs aj do školskej jedálne, medzi rozkysnuté babizne krásnu mladú ženu, všetka pozornosť sa sústredí na ňu a on bude môcť pokojne fotiť a ak to budú chlapi, tí sa budú chcieť pred krásnou neznámou vytiahnuť, a tak povedia na seba aj to, čo sa nestalo. A ženy sa chcú vytiahnuť takisto, lebo veď každá žena vie, že krásna a príťažlivá sa cíti nie vtedy, keď zbadá uznanie v očiach chlapa, ale vtedy, keď postrehne závisť v očiach inej ženy, a tak som sa stala Tigríkovou metodickou pomôckou. A veď ja rada. Fungovalo to dokonale a v obzlášť ťažkých prípadoch som si na fejs nasadila výraz, ktorému s Tigríkom hovoríme zatúlané húsa, to tak troška vysuniem spodnú peru, troška odujem líca, dýcham nosom a nosím sklonenú hlavu. Ešte sa nestalo, aby sa ma ľudia neprišli opýtať, čo mi je, čo ma trápi, a ja som len vzdychala a odmietavo krútila hlavou, že nič, to prejde, a oni sa išli potrhať od empatie a otvorenosti, a vykladali svoje duše na dlaň a pustili nás na miesta, kam nechodieva ani blízka rodina a nechali sa fotiť so svojimi najtajnejšími myšlienkami a rodinnými relikviami porozkladanými po stole, alebo v tráve, alebo kde už bolo treba. Tak na tomto stojí svetová sláva a povesť agentúry Tiger Reports a aj keď som už takto bola s Tigríkom kdekade, hlavne teda v Ázii a Afrike, niekedy dosť trpím, lebo sa mi niekedy aj hnusí toto vyklbovanie nešťastných ľudí z ich anonymity, ktorá ja síce bezvýchodisková, ale zasa na druhej strane ich aspoň chráni pred cynickosťou médií. Lebo Tigríkove reportážne fotky, nech sú akokoľvek geniálne, a sú, ešte nikomu nepomohli. Akurát ukázali prstom na všelijaké exotickosti, urobili ich na týždeň slávnymi a to si nechcem ani predstaviť tú hanbu a sklamanie a pocit márnosti, čo sa dovalí, keď ošiaľ pominie. A to ma na tejto robote dosť trápi. A aj preto stále uvažujem, či sa na tú fotku mám prihlásiť, alebo nie.
Ach, ježiš! Mysliaci človek má občas chuť zošalieť. Alebo so všetkým skončiť. Vysrať sa na všetko a o nič sa nestarať. Lenže to sa nedá. A už vôbec nie, ak chce byť človek aspoň občas aj šťastný. Trošku slušne bývať. A obliecť sa, nech sa nehanbím vyjsť na ulicu. A tak sa potom trápim. Lebo ja mám náhodou aj dušu. Citlivú dušu. Teraz sa jej chce napríklad plakať, zasa. Radšej sa budem kukať z okna.
Kukala som sa z okna a ledva som sa ubránila nutkaniu hovoriť nahlas o tej majestátnej nádhere, čo sa mi tlačila z každej strany do očí, lebo veď o takých veciach, ako je pohľad na majestátne hory, teraz navyše úplne geniálne nasvietené nízkym jesenným slnkom, to sa o tom vážne hovoriť nedá, to by bol okamžite totálne nevkusný gýč, to sa dá iba zažívať. Pomaly mi dochádzalo, že dnes budem celý zvyšok dňa a možno aj večer a hodný kus zajtrajšej nedele robiť animátorku dementnému starochovi, akurát som si nevedela predstaviť ako, lebo nech som sa snažila koľko som chcela, nenašla som vo svojich spomienkach nikoho, kto by mal viac, ako päťdesiat rokov. Najstarší človek, s ktorým som kedy prišla do priameho styku je Starček, sused, ale s ním sa akurát tak zdravím, teda keď mám náladu, a občas ho pošlem do piče, keď mi vyklopkáva, aby som bola potichšie, aj to len cez zatvorené dvere obyčajne, alebo cez stenu, ale Starček podľa môjho odhadu nemá viac ako šesťdesiat rokov. No fasa, vzdychla som si nahlas, ale to už Tigrík nekomentoval, lebo je to kokot absolútny sebecký. Teraz preňho nebudem existovať, až kým neskončí s prácou. To bude len podaj, prines, podrž, alebo, a to sa zdá, že bude dnes aktuálne, mi povie, aby som sa postarala o to, aby mu ten matuzalem nezavadzal na pľaci, kým bude fotiť, a keď sa mi to nebude dariť, tak ma so žiarivým úsmevom zavolá nabok a pomedzi zaťaté zuby mi oznámi, že mi natrhne piču, ak mu nepomôžem vytvoriť podmienky na solídnu prácu.
Ale fotograf je to vážne excelentný. Myslím si, že to je ten hlavný dôvod, prečo toto všetko s ním podstupujem. Ja mám naozaj rada, keď sa niekto rozumie svojej práci, to jednoducho má potom aj pôvab, aj eleganciu, aj rytmus, len to v tom šialenom pobiehaní a tancovaní okolo statívu s aparátom treba objaviť. No a tie fotky potom! Tigrík je prosto môj malý boh. A už sme tu. To kone bývajú v hoteli? Ani mi neodpovedal. Takže sa ide naostro, a bude to vážne, lebo Tigrík má trému jak sviňa. Keď sa Tigrík nesmeje, alebo nenadáva, znamená to, že myslí na prácu. Keď nič nehovorí, znamená to, že má srdce v zadku. Vtedy je dobré nedráždiť ho, lebo ako každý zbabelý tvor, v úzkych hryzie, kope a rozdáva nekontrolované údery. Uvoľni sa, chcela som mu ešte pošepnúť, lenže on ma už pozná tak dobre, že sa nepotreboval na mňa ani pozrieť a rovno ma s mojimi psychoanalytickými hláškami poslal do riti, a ja som neprotestovala, lebo toto som si naozaj mohla odpustiť, žiadny muž totižto nedokáže zniesť, aby mu mladá bábika opakovala uvoľni sa zakaždým, keď je v strese. Lenže ako som si to mohla odpustiť, keď aj ja som bola v strese a potrebovala som sa na niekom ventilovať a nikto iný tam nebol?
Uvoľni sa, povedala som teda, vlastne iba pošepla. Choď do riti, krava jedna prijebaná, odpovedal mi, takisto šeptom, pomedzi stisnuté zuby, lebo už sa k nám hnal hotelový poskok, aby nám zobral batožinu. Nie, ďakujem, netreba, odbil ho Tiger, lebo on svoju brašňu s aparátmi a objektívmi z ruky nedáva. Ani slečna nebude potrebovať vašu pomoc, zavrátil ho, keď sa olivrejovaný chlapec obrátil ku mne, lebo jeho háklivosť na náčinie sa vzťahovala aj na podporné zariadenia. Nech sme fotili kdekoľvek, veci na fotenie balil, nakladal, vykladal a prenášal Tigrík vždy vlastnoručne. Alebo teda ja, lebo som bola vyškolená, vyskúšaná, člen tímu a moja výhoda spočívala hlavne v tom, že ma mohol potom prizabiť, alebo aspoň zodrať z kože, keby sa niečo stalo niektorému z tých zariadení.
Kráčala som za Tigrom a za hotelovým poskokom a niesla som statívy a lampy, dosť slušný náklad, ale nakoniec prečo nie? Veď keď som taká sprostá, že sa nechám najímať na pomocné práce, je len primerané, keď si občas pripadám ako mulica.
StoryEditor