Fenomén Čiernych dier: Na ich grafiky čakajú davy. Sú beznádejne vypredané

Prečo vznikli v roku 2014 Čierne diery?

Martin: Spoločne s Andrejom Sarvašom a Miroslavom Beňákom sme cestovali po Slovensku a zaujímali sa o zabudnuté priemyselné pamiatky. Bolo nám ľúto, že mnohé z nich sú schátrané a bežný človek nepozná ich hodnotu, nemá šancu zistiť, aký príbeh je za nimi. Viaceré z nich patrili medzi najvzácnejšie pamiatky, aké Slovensko vôbec má.

​Z občianskeho nepokoja sme si povedali, že by sme s tým mali niečo urobiť. Začali sme pamiatky fotiť, písať o nich a neskôr tvoriť grafiky. Mnohé priemyselné pamiatky boli zbúrané alebo schátrali až do zabudnutia. V Bratislave takto padlo niekoľko storočných tovární, napríklad Kablo, Gumon, Siemens, Klingerka a ďalšie.

Vlastníci dostali za protizákonné búranie chránených pamiatok symbolické pokuty, alebo ani tie nie, a išlo sa ďalej bez väčších protestov. V niektorých regiónoch Slovenska však neboli potrebné ani demoličné stroje a stačili vandali a neexistujúca údržba.

Vedeli ste, čo si o týchto pamiatkach myslia ľudia?

Michal: Niektoré pamiatky zanikli s tichým súhlasom verejnosti. Ľuďom sa doslova uľavilo, že konečne tá „stará, škaredá búda zmizla“. Ťažko sa vysvetľujú hodnoty na pamiatke s rozbitými oknami a ošarpanou omietkou, ktorej príbeh málokto pozná. Na Slovensku dlhšie chýbali viditeľné pozitívne príklady obnovy tohto typu pamiatok na nové funkcie, ako ich obdivujeme v zahraničí.

Bez ohľadu na to, či ide o galérie, byty, obchodne centrá alebo kancelárie. Využitie takýchto priestorov znamená okrem úcty k histórii aj kontinuitu, nižšiu ekologickú stopu a ozvláštnenie koloritu mesta.

​Martin: Bolo nám jasné, že treba niečo urobiť s vnímaním ľudí. Pamiatky popularizovať. Samozrejme, že vinníci búrania zneužili slabiny systému v čase stavebného rozmachu. Išli na hranu zákona a niekedy až za ňu a prepieklo sa im to. Ale veci sa nedajú zmeniť bez tlaku verejnosti.

Milo nás prekvapilo, do akých rozmerov nakoniec záujem o nepovšimnuté pamiatky narástol....