Obdobie od 50. po 80. roky minulého storočia: maškrtili sme rakvičky a šamrolky, v chudnutí platilo - "nežer", čo sme následne kompenzovali prejedaním sa.
Nosilo sa to, čo nám mamičky doma samy ušili alebo uplietli, do maskary si dievčatá a ženy pľuli a všetci sme cvičili podľa televízie.
Mnohí si to pamätáme, mladšie ročníky len z počutia, isté však je, že toto obdobie sa navždy zapísalo do našich životov. Pripomeňme si teda v galérii časy (ne)dávno minulé aj zvyky, ktoré boli vtedy súčasťou každodenného života:
Čo sme nosili?
Ženy v komunistickom Československu túžba po módnych trendoch neopúšťala aj napriek zúfalému nedostatku kvalitných materiálov a textilného tovaru.
Na rad preto musela prísť vynaliezavosť, nite, gombíky a šijací stroj. Symbolom luxusu sa neskôr stal Tuzex, kde sa dali zohnať texasky a kúsky zo Západu.
Ako sme vychovávali deti?
Budovanie socialistickej vlasti sa nemohlo zaobísť bez budovateľov, a tak si vtedajšie Československo zakladalo na podpore rodiny, stavali sa sídliská aj škôlky a rodičom boli na rozbeh k dispozícii novomanželské pôžičky.
A tak sa v sedemdesiatych rokoch zdvihla populačná vlna. Generácia, ktorá z nej vzišla, sa doteraz označuje ako Husákove deti.
Založenie rodiny sa neodkladalo tak ako dnes. Mladí nemali možnosť podľahnúť lákadlám ako štúdium v zahraničí, cestovanie po svete a antikoncepcia sa obmedzovala na plodné a neplodné dni alebo klasickú ochranu pred otehotnením.
Keď dievča otehotnelo, vystrojila sa svadba. Mladí v začiatkoch bývali v jednej izbe u tých z rodičov, ktorí disponovali väčším bytom a novopečeným rodičom sa chystala upletená výbava od babičiek či svokier, boli tu však aj náučné knihy o výchove.
Ak sa však nastávajúceho otca nepodarilo zahnať "do chomúta", bola tu ešte kategória slobodných matiek. Niektoré však o manžela záujem nemali. Praktická žena z roku 1980 vtedy publikovala na ich adresu takéto varovanie:
"V posledných rokoch počet slobodných matiek narastá. Manžel môže byť pre nich príťaž. Dieťa však potrebuje matku aj otca. Vo svojom okolí nájdeme neúplné alebo rozvrátené rodiny. A väčšinou v nich uvidíme problémové deti. Ako sa má dieťa orientovať v zložitom svete dospelých, keď v prostredí, ktoré by mu malo poskytovať základné nasmerovanie v medziľudských vzťahoch, nenachádza patričné odpovede?"
Kozmetická abeceda
Na začiatku 50. rokov bol občas problém zohnať aj toaletný papier, takže kozmetika či make-up boli pre väčšinu nepredstaviteľným luxusom.
O ideále krásy sa nehovorilo, ideály boli len politické. Mnohí spomínajú na Indulonu, ktorá zastúpila funkciu krému na tvár, telového mlieka, ale aj ako pomoc na stvrdnuté robotnícke ruky či vyrážky a ešte sa s ňou perfektne leštili kožené topánky.
Podobnú obľubu mala Nivea. Niektorí spomínajú aj na pleťovú vodu Amica či balzam na pery Jelení loj. Na vlasy sa požíval žihľavový šampón, prípadne octová voda. Platilo, že jeden šampón stačil pre celú rodinu.
Namiesto laku na vlasy si ženy vypomáhali cukrovou vodou alebo pivom, neskôr používali značku Lybar alebo Taft.
Televízne hlásateľky si v 60. rokoch namiesto make-upu pomáhali zmesou detského púdru s farebným pigmentom a namiesto maskary používali krém na topánky. Alergie nikto neriešil.
V roku 1966 však uzrel svetlo sveta krycí make-up Dermacol, ktorý spĺňal aj požadované zdravotnícke normy. Na oči sa používala tuhá maskara, do ktorej sa pľulo a potom sa kefkou nanášala na riasy.
Čierne očné linky boli tekuté v krabičke, takže vyzerali ako krém na topánky. Ženy boli vďačné za jednu dostupnú vôňu, na ktorú šetrili ako bol rok dlhý. Absolútnym hitom bola voňavka Živé kvety.
Išlo o vetvičku ponorenú do roztoku a výsledkom bola vôňa konvalinky, fialky alebo klinčeka. V 70. rokoch bol populárny poľský parfum Być może, z Rumunska sa dovážala jemná vôňa Eva a nechýbala ani špecialita zo Sovietskeho zväzu - kolínska Duch (vôňa) Moskvy.
V 80. rokoch prišla kolínska Marcus Caesar. Občas sa objavili aj parfumy zo Západu (Fidji, Antilope, Nina Ricci), ale skončili pod pultom.
Kto chcel kvalitnú vôňu, musel ísť do Tuzexu. Depilácia bola vtedy neznámy pojem a na potlačenie zápachu sa namiesto žiletky používali potítka (akési textilné vložky v podpazuší) alebo tuhé toaletné mydlá, obľúbené boli napríklad Orgován alebo Olimon.
V 80. rokoch prišla revolúcia a na scénu prišli Impulse a Fa. Šlo o pomerne luxusnú záležitosť. Balenie stálo 80 Kčs.
Ako sme chudli?
Túžba ľudí schudnúť nezávisí od politického režimu. Aj v socializme sa ženy a muži snažili zbaviť prebytočných kilogramov. Hoci na nich vtedy neútočili reklamy so zaručenými radami a diétami a regály v obchodoch rozhodne neboli prepchaté vhodnými potravinami. Nedostatok bol však nahrádzaný ľudovou tvorivosťou.
Ženy si prepisovali a prepožičiavali zaručené diéty. Skúšalo sa všetko možné, čo bolo v rámci socialistického zásobovania dostupné.
Do polovice päťdesiatych rokov však komunistickí ideológovia označovali diéty za americký výstrelok. Neskôr však uznali, že nadváha a obezita je vážnym spoločenským problémom.
V sedemdesiatych rokoch sa stal dokonca veľmi populárnym televízny magazín Nebezpečný svet kalórií. Odvrátenou stranou tohto nelichotivého stavu však bolo, že v obchodoch nebolo mnohokrát z čoho vyberať.
Vhodných diétnych potravín vrátane rýb, ovocia a zeleniny bol nedostatok a závodné stravovanie malo ku zdravej výžive takisto veľmi ďaleko.
Ako sme cvičili?
Keď lekári a ďalší špecialisti začali varovať pred nezdravým životným štýlom, jedným z riešení bol aj dostatok fyzickej aktivity. Nakoľko však fitnescentrá neexistovali, museli stačiť obývacie izby a televízia.
V polovici 80. rokov sa objavila legendárna relácia Cvičme v rytme. Cieľom bolo "celkové zlepšenie funkcie organizmu a pohybovej koordinácie, držanie tela a estetického pohybového prejavu".
A keďže vtedy muselo mať skoro všetko vyššie ciele, nešlo o obyčajné cvičenie. Autorka zostavy Eva Križanová zdôrazňovala: "Človek, ktorý chce byť zdravý a zdatný, by pre seba mal niečo urobiť. Cvičenie je fyzicky náročné, pritom odbúrava únavu a zlepšuje náladu."
Program sa stal kultovým. Vďaka upnutým dresom a atraktívnym cvičiacim dámam sa označoval aj ako Večerníček pre oteckov. A tak tisíce žien pravidelne večer skákali pred obrazovkou. Mnohé z nich sa s reláciou stotožnili do takej miery, že si kupovali aj rovnaké cvičebné úbory.
Chodievalo sa však aj do telocviční. Išlo vlastne o aerobik, ale keďže ten bol výmysel kapitalistickej cudziny, cvičila sa džezgymnastika.
Výkladnou skriňou socialistického režimu v oblasti telovýchovy však boli spartakiády, na ktoré dodnes mnohí spomínajú.
Podľa historika Petra Roubala väčšina novín z prelomu 80. a 90. rokov dokumentuje "hlboký vzťah k spartakiádám", aj keď pre vládnucu KSČ mali predovšetkým "demonštrovať masovosť a vyspelosť československej telovýchovy, starostlivosť strany o blaho ľudu" a samozrejme "vďačnosť Sovietskemu zväzu za oslobodenie v roku 1945 ".
Ako sme randili?
Socializmus s ľudskou tvárou vystriedala doba normalizácie. V oblasti partnerských vzťahov kraľoval Miroslav Plzák a jeho kolegyňa Jiřina Hanušová, ktorá sa ujala listov prichádzajúcich do redakcie Mladého sveta. Odpovedala na ne pod prezývkou Sally.
Psychologička si uvedomovala, že sa mladí ľudia potrebujú občas niekomu zveriť. Vedela, že veľakrát stačí myšlienky dať na papier. V listoch sa pisatelia sťažovali na rodičov, učiteľov, chceli poradiť, trápili ich neuspokojivé vzťahy, osamelosť, nechcené tehotenstvo, odlúčenie cez vojnu.
Len o sexe sa vtedy verejne vôbec nepísalo. "Chlapci a dievčatá, ktorí mi do Mladého sveta písali, videli vo mne radkyňu, ktorá sa riadi dvomi heslami - a tie nadovšetko uznávam: neplakať nad rozliatym mliekom a všetko sa dá, keď sa chce," spomínala koncom osemdesiatych rokov Jiřina Hanušová.
Ako sme maškrtili?
Kto by si nepamätal sladkú chuť socialistických dezertov. Veď cukrárne poskytovali v šedi vtedajšieho Československa aspoň zdanie niečoho farebného a sladko opojného.
Pripomeňte si chuť detstva lahodnými retro dezertmi, aké možno piekla aj vaša mamička alebo babička.
Tu by sme dali do pozornosti článok o dobrotách z čias socializmu, o ktorých sme písali v HN Magazíne.