8. januára oslávil 69. narodeniny. A tak ako sľúbil, v ten istý deň vydal aj svoj v poradí 25. album. Definitívne posledný. Prinášame vám recenziu albumu Davida Bowieho s názvom Blackstar, ktorú Ondřej Bezr napísal pre portál idnes.cz deň pred jeho smrťou.
"Ešte nedávno býval január v hudbe „uhorkovou sezónou“. Tento rok táto istota padá. V piatok vyšiel jeden z najočakávanejších albumov roka 2016. Očakávania pritom neboli také dlhé. David Bowie ohlásil vydanie nového albumu Blackstar 20. novembra minulého roka uverejnením desaťminútovej titulnej skladby a uvedením neskutočne „uleteného“ videoklipu k nej. Bolo povedané, že dvadsiaty piaty radový štúdiový album britského génia vyjde v deň jeho 69. narodenín, 8. januára. A ako Bowie sľúbil, tak sa aj stalo.
Najlepšia je najdlhšia
Možno za to môže fakt, že skladba Blackstar, ktorou sa album začína, sa stala v alternatívnych kruhoch, iste aj vďaka spomínanému klipu, v posledných dvoch mesiacoch doslova kultom a poslucháč ju má zo všetkých siedmich skladieb asi najviac pod kožou. Ale napriek svojej nekresťanskej dĺžke je skutočne vodcovskou položkou celej dosky. Jej počúvanie je stále dobrodružstvom, hoci aj desiatykrát.
Prečítajte si aj:
Zomrela hudobná legenda David Bowie
V skladbe Blackstar, ktorá sa skladá z niekoľkých častí, sa totiž mixuje niekoľko úplne rozdielnych prvkov. Melódia akoby inšpirovaná stredovekými kancionálmi sa vznáša nad ambientnými elektronickými plochami a veľmi zaujímavým rytmickým vzorcom bicích Marka Guiliana, jazzmana, ktorého poznáme aj z našich klubov.
Inštrumentálnou hviezdou skladby, a ako sa ukáže ďalej, vlastne celého albumu, je však Donny McCaslin, saxofonista z prostredia newyorského „downtownu“, teda špecifickej hudobnej scény, ktorá sa vyznačuje práve mixovaním všetkého možného, rýdzou improvizáciou, jazzom, súdobou klasikou až napríklad po hardcore.
Skladba však má aj svoju strednú časť, v ktorej David Bowie v osvedčenej, ale ladením albumu vlastne predsa len prekvapivej produkcii dlhoročného parťáka Tonyho Viscontiho ukazuje, že jedna z jeho mnohých tvárí bola aj melodicky popová.
Viac verzií
Piesní z albumu Blackstar fanúšikovia dopredu poznali viac. 17. decembra ako ďalší singel vyšiel Lazarus. Typickejšia „bowieovská“ pesnička, s úžasným tiahlym riffom dychov a skreslenej gitary a vypäto vystavanou melódiou.
Ešte skôr, už 17. novembra 2014, bol však vydaný singel, ktorý mohol napovedať všeličo, čo sa na albume Blackstar bude diať. Pieseň Sue (Or in a Season of Crime) je na ňom vo verzii, v ktorej Bowieho spev sprevádza Maria Schneider Orchestra, asi najmodernejší jazzový big band súčasnosti.
V albumovej verzii sa potom pieseň trošku blíži prístupu, aký mal Bowie na albume Earthling (1997). A na béčku toho istého singlu vyšla vtedy 'Tis a Pity She Was a Whore. Tá naopak v surovej až industriálnej verzii, zatiaľ čo na albume ide v rytme uleteného art funk-jazz-rocku, v ktorom oproti singlu oveľa viac vysvitá Bowieho spev, ktorý posúva vrstveným napätím exaltovaný saxofón.
To sú paradoxy ...
Paradoxov má tento album mnoho. Napríklad to, že hoci niektorí uponáhľaní recenzenti mylne hovoria o „zbehnutí Davida Bowieho k jazzu“, nič také sa tu nedeje. Síce tu účinkujú hudobníci z jazzovej scény, ale v žiadnom prípade nehrajú jazz. Bowie si ich evidentne vybral jednoducho preto, že k realizácii svojich vízií potreboval dobrých hudobníkov. Party spomínaného Marka Guiliana a Donnyho McCaslina by žiadni muzikanti z ulice nazahrali.
A paradoxné non plus ultra je tiež fakt, že posledné tri skladby albumu Girl Loves Me, Dollar Days a I Can not Give Everything Away, teda tá podpolovičná menšina, ktorá bola až do piatku úplne utajená, v kontexte albumu vlastne pôsobí voči „radovému“ poslucháčovi najpriaznivejšie a pre svojho pôvodcu vlastne najtypickejšie. Čo samozrejme neznamená, že ju niekedy začujete v (slovenskom) rádiu.
Áno, tá doska je vlastne úplne šialená. A totálne antikomerčná. Aj bizarnými okolnosťami vzniku. Čo je u génia vítané. Koniec koncov, je to predsa ´muž, ktorý spadol na Zem´ ..."