Nový film o Diane vyznieva, akoby ho režírovala sama

Ísť do kina na hraný film o skutočnej žijúcej osobnosti, ktorá nota bene stále existuje v mediálnej i inej pamäti - okrem iného aj preto, že skončila tragickou smrťou a bola veľmi obľúbená - je riskantné. Len málokedy autori v takom prípade nájdu odvahu na kritický pohľad, ktorý by sa vyhol oslavnej linke. A aj keď sa už tak stane, sú kritické miesta skôr vyvažujúce ozdobou než objavovaním nového, neznámeho, prekvapivého.

Filmová hagiografie

Len výnimočne sa ale nájde prípad, kedy by bol film k zobrazovanému človeku tak nekritický (dokonca ani obrovsky ústretový Gándhí Richarda Attenborougha z roku 1982 taký nie je), takže mu možno ľahko pripísať označenie "filmová hagiografia". Z tohto uhla pohľadu je snímka Diana režiséra Olivera Hirschbiegela, ktorého svet oslavoval za psychologický rozbor konca nacistického impéria Pád tretej ríše, naozaj takmer neznesiteľný: limonáda, presladená, nevkusná. Lenže vyslovením takého odsúdenia, ktoré sa nezdá prehnane nespravodlivé, by sme prehliadli dôležitý detail, ktorý Dianu predsa len zafarbuje do pastelovejších, mäkších odtieňov.

Hirschbiegel sa nepokúšal o prvoplánovú oslavu (pripusťme možnosť , že nie je úplný šialenec), ktorá kdekoho slabšieho a menej cynického doženie k slzám. Režisér sa "iba" snažil nakrútoť film očami princeznej. Ako ona by sa chcela vidieť? Čo ona sama by považovala za dôležité? Akú správu, náladu, pocit by chcela zanechať? Takýto sebaobraz nemusí byť nutne kritický, môže byť dokonca veľmi umelý, ale nemusí byť úplne zbytočný, nezaujímavý, neinšpiratívny.

Ostatne Diana a s ňou jej spolurežisér Hirschbiegel majú pomerne silné alibi. Ako vo filme hovorí sama Lady Di v podaní civilnej, ale miestami až roztopašnej Naomi Watts: "Som princezná, a princezná, pretože je princezná, môže všetko, a všetko sa jej tiež musí odpustiť, tak to proste je." Možno sa hnevať na Dianu za to, že za centrum posledných dvoch rokov života považovala vzťah k pakistanskému kardiológovi Hasnatu Khanovi? A je možné jej vyčítať, že túto lásku prežívala s pubertálnou odovzdanosťou, ktorej stopy Hirschbiegel starostlivo zbiera od spálne po úteky v autách a romantické prechádzky v prímorskej hmle?





Problematickejšia je politická sebaštylizácia "prvej princeznej sveta", ktorá súcitne pomáha každému, od ľudí postihnutých vojnou, chudobou, vážnym postihnutím alebo napríklad chorobou AIDS. Tu by sa aj ten najlepší hagiograf musel trochu hanbiť, trochu... A nehanbí sa viac len preto, že Diana hovorí po anglicky, teda v jazyku, v ktorom prehnaný pátos rozrieďuje prirodzený vtip (wit, esprit).

Hra s bulvárom

Naopak veľmi ambivalentné, až ironické je Dianino (režisérovo) vnímanie úlohy médií pri formovaní života celebrity. Diana s nimi vie skvele pracovať, akokoľvek jej inak veľmi otravujú život, čo je napätie, ktoré pozná aj hociktorá známa osobnosť u nás. Tá sa však neskôr zvyčajne hnevá, aké hyeny v bulvári pracujú. Dianina mediálna lekcia spočíva v dobrovoľnom prevzatí tejto hry so slávou ("Ale dodržujte pravidlá, prosím!"), ktorá je cenou za to, že je princeznou, ktorá môže všetko, čo chce, a preto sa tiež nemusí hrať na slávnu, pretože slávna je. Ale hlavnou otázkou zostáva: "načo takú slávu človek použije, v súkromí alebo na verejnej scéne".

Najprekvapujúcejšou časťou "osobnej hagiografie princeznej Diany prostredníctvom režiséra Hirschbiegela" je minimalizácia materskej roviny, ktorá síce nie je potlačená úplne, ale v milostnom príbehu o princeznej, ktorú odmieta milujúci princ, hrá len okrajovú úlohu.

Film Diana sa primárne pokúša zachytiť túžbu ženy a chce nechať jej smutnú nenaplnenosť doznieť až do konca, tak ako v texte slávnej piesne Jacquesa Brela "Nie me quitte pas", ktorá ako obava sprevádza najsilnejšie a možno tiež najgýčovitešie zábery Dianinho šťastia s Hasnatom: "Je ferai un domaine / O' l'amour sera roi / O' l'amour sera loi / O' tu seras reine / Nie me quitte pas (Vytvorím panstvo / kde bude vládnuť láska / kde láska bude zákon / kde ty budeš kráľovnou / neopúšťaj ma )."

ihned.cz