Slovenský futbal má svoju minulosť. Treba ju poznať, aby mal lepšiu budúcnosť... Tak sa začína ešte nevydaná kniha slovenského spisovateľa Juraja Šeba Tehelné pole - chrám futbalu o najznámejšom slovenskom futbalovom štadióne. Iba v HN vám prinášame úryvky z nej na pokračovanie.
Moje spomienky na „Tehelko“
Bol som veľkým fanúšikom futbalu. Samozrejme Slovana a Tehelného poľa. Aký futbal sa hral za čias mojej mladosti? Stručná charakteristika: Myšlienka. Srdce. Bojovnosť. Presné a rýchle prihrávky. Pohľad iba dopredu. Tvrdá strela. Presné štandardné situácie. Nebezpečné protiútoky. Množstvo striel. A istota v bráne. Búrlivé publikum. Kopec šancí. Pocit druhej šance je pre mnohých neznámou. V živote ju dostanete málokedy, ale vo futbale vždy. Samozrejme, že sa nehralo bezchybne. Z hry však sršala pohoda.
Prvýkrát som bol na Tehelnom poli s otcom ako 5-ročný, bral ma so sebou ako alibi, že z futbalu sa vráti hneď domov. Aj tak si pamätám ako sme peši šliapali do Manderláku so zastávkou u Steina, kde si otec dával pivo a ja malinovku. Z futbalu som nič nevidel. Iba kolená stojacich fanúšikov (bol som ešte taký malý). Ale podľa revu na štadióne mi došlo, že to musel byť veľmi dobrý zápas. Neskôr som už chodieval na zápasy s kamarátmi. Videl som Botafogo, Vojvodinu, zápas s Juhosláviou a skvelého Bearu. Pamätám si na Vičana, Tona Moravčíka, Bíleho ale i Masného a Garrinchu.
Často som pred štadiónom počúval vetu: Dobrí ľudia, vráťte sa domov, je vypredané, štadión je nabitý na prasknutie. V takom prípade ostávali len dve možnosti. Mohli ste zostať vonku a počúvať ako to v sopke vrie. Druhá možnosť spočívala v prekonaní plota zo strany tréningového ihriska, bežecký súboj s usporiadateľmi a následné splynutie s futbalovým davom na proletárskej tribúne. Raz sa mi stalo, že usporiadatelia ma prenasledovali až na tribúny. Okolo stojaci fanúšikovia ma obstúpili, nedali ma. Spoločne sme povzbudzovali: Slovan do toho, alebo ČSR do toho. Ozaj viete ako vzniklo toto slovné spojenie? Známy kapelník v Štefánke a Astórii Mikuláš Dalloš skomponoval pochod na slová J. Dušana Tempo, Bratislava, do toho!, a vznikol na dlhé roky populárny bratislavský šláger, neskôr sa to skrátilo na Do toho! Tento povzbudzujúci pokrik žije dodnes na futbalových štadiónoch. Do toho! Do toho! Tehelné pole bolo pre nás chalanov chrám boží. Ísť na Tehelné pole patrilo k vysokej štábnej kultúre Bratislavčana. Ak nastúpila reprezentácia, patrilo to senzačné javisko Československu. Čisté, zaplnené do posledného miestečka. Žičlivé a burácajúce. Krížnou ulicou dokola obiehali električky s označením X. Približne v minútových intervaloch. Ovešané ako tie na strmej ulici v San Francisku. Vodiči boli géniovia, lebo tou ulicou tiahli na Tehelné pole desaťtisíce ľudí. Sprievodcovia nemali šancu. Električky boli plné. Cestovalo sa zadarmo. „Vystupuje niekto?“ pýta sa sprievodca pri Metropolke. „Nikto“ zborovo odpovedá celá električka. Ozve sa nesmelý hlas „Ja vystupujem, prosím“. Rozčúlený hlas reaguje: „To je strašná zaostalosť, v Bratislave je zápas a vy nejdete na futbal! Vážený, dnes je každý normálny človek na futbale...“
Mal som spolužiaka, ktorého otec pracoval na štadióne. Bol to bývalý obuvník, mal v dielni aj obuvnícke kopyto, na ktorom opravoval kopačky hráčov. Dokonca šil kopačky, na tú dobu veľmi moderné, v rôznych farbách od žltej, cez červenú až po fialovú. Bol rekvizitár, kosil trávu, zametal, bol také dievča pre všetko. Občas mal na starosti aj ukazovateľ skóre, ktorý bol umiestnený pri hodinách na západnej strane. Vtedy sme mali eldorádo. Dovolil nám vyliezť k nemu a pozerať na zápas z nadhľadu. Dokonca nás raz pustil aj do svojho kráľovstva, plného futbalových dresov, lôpt, kopačiek... Práca rekvizitára bola trochu v úzadí, ale bola dôležitá. Slovo requisitum - potrebná vec pochádza z latinčiny. Juračič latinsky nevedel, ale svoju prácu ovládal dokonale.
Boli aj šesťdesiattisícové návštevy, ak klesla pod dvadsať, čudovali sme sa. Vstupenky sa kupovali v pokladniciach, policajti a usporiadatelia boli na to, aby vás pozdravili a usmernili, kam máte ísť. Medzi divákmi panovala pohoda. Dnes vypredáva štadióny už len Depeche Mode. Možno sa však ešte dožijeme doby kedy bude mat Slovensko opäť kvalitných a slušných hráčov a chodiť na futbal v nedeľu popoludní sa bude považovať za pekne strávený rodinný výlet...
Medzi stojacimi divákmi pobehovali predavači, ktorí vám núkali „nanuky do ruky" alebo „teplé pivo a studené párky". Predavač sa mal čo oháňať, aby čo najviac toho predal pred zápasom, lebo cez zápas nemohol zacláňať. Niektorí podnikavci predávali staré noviny, na ktoré si ľudia v sektore na státie sadali. My mladí sme vlastne boli takí predchodia dnešných ultras v miernejšom prevedení. Raz sme dokonca naháňali aj rozhodcu po ihrisku volal sa Zsolt. Po zápase znelo štadiónom: Zsolt, aký si dostal žold za ten zápas... Ináč rozhodca mohol schytať prinajhoršom, aby si „strčil mrkvu do huby". Bol som svedkom, keď jeden horkokrvný fanúšik zakričal „sudca je hovado“. Okolie ho začalo krotiť aby bral ohľad, že sú tu aj deti. Chodilo sa aj na predzápasy dorastencov ba i žiakov. Hovorilo sa tomu „práca s mládežou“. Slovan mal obrovskú žiacku a dorasteneckú základňu. Len žiakov mali 12 tímov. Na žiacke predzápasy chodili pravidelne stovky a na dorastenecké tisícky fanúšikov. Nás to bavilo a hráči mali od mladosti vzťah k svojmu klubu. Prešli cez prípravky, cez béčko a mnohí sa uplatnili v A-mužstve. Drvivá väčšina mužstva boli vlastní odchovanci. Dnes, keď kupujú mužstvá temer výlučne hotových hráčov, to znie dosť zvláštne. Štadión zapĺňali diváci už dve hodiny pred zápasom. Predzápasy dorastencov i atletické vsuvky, kým príde hlavný zápas, vypĺňali čas pokiaľ sa zaplnilo aj posledné miesto na štadióne. Raz som tu videl aj Emila Zátopka, točil pri behu hlavou a fučal ako lokomotíva. Bol už za zenitom kariéry, preteky na 5 km za účasti slovenských bežcov vyhral a zožal ovácie zaplneného štadióna. Na zápasy sme chodievali aj so svojimi prvými láskami. Ony sa nudili a my sme fandili. Vydržali s nami, lebo vedeli že po zápase sa hodíme do gala (do texasiek) a pôjdeme na korzo. Občas sme tam stretli aj hráčov, pozdravili sme ich, oni pozdrav opätovali. Bol mladí, len o niečo starší ako my, a neboli to žiadne primadony. Občas sme sa vybrali aj na tréningy. Bolo zaujímavé, že hráči trénovali v plátennej obuvi.
Kniha Tehelné pole - chrám futbalu sa bude krstiť 26. augusta o 17:00 v čitárni Červený Rak v Bratislave.
Prečítajte si aj predchádzajúce úryvky - O časoch, keď sa na zápasy stálo v radoch a tiež príbeh slovenskej Maracany.