Súčasná politická situácia Európy je natoľko výbušná, že diváci aj filmoví profesionáli čakajú od filmového festivalu v Berlíne nejaký postoj a odpovede. Berlinale bolo totiž vždy svojim spôsobom politické. George Clooney, ktorý prišiel na otvárací film bratov Coenovcov Ave, Caesar, sa v Berlíne kvôli utečencom stihol rozčúliť.
Bolo to druhýkrát, čo sa na berlínskej tlačovke neovládol. Prvýkrát to bolo v roku 2003, keď turecký kritik označil film Solaris za nudný. Vtedy sa Clooney nepríčetne naštval a nazval kritika hlupákom, ktorý sa na tlačovke prihlásil len preto, aby sa zachoval ako krysa. Tentoraz sa Clooney pochválil tým, že sa stará o utečencov zo stredného Východu. Jedna nemecká novinárka sa ho vzápätí spýtala, či už utečencom nejako výrazne pomohol. To Clooneyho popudilo a začal kričať, čo pani kritička urobila pre utečencov. Ale padla kosa na kameň, pretože kritička patrila k skupine, ktorá založila vo Wolfsburgu nadáciu na pomoc utečencom.
Clooneyho a jeho manželku Amal, ktorá sa angažuje na poli ľudských práv, prijala tiež nemecká kancelárka Angela Merkelová, aby s nimi predebatovala možnosti sýrskych migrantov utekajúcich pred občianskou vojnou v krajine. Clooney povedal, že "absolútne súhlasí" s proimigrantskou a otvorenou politikou kancelárky.
Berlínsky starosta Michael Müller pri otváracom gala koncom minulého týždňa politiku otvorenosti výrazne podporil a dokonca povedal, že Nemecko má historickú zodpovednosť za utečencov, za otvorenú Európu a za to, aby nebránili nové múry a ostnaté drôty. Nemecký herec Til Schweiger, ktorý založil nadáciu na podporu utečencov, Clooneyho angažmán v Berlíne pochválil a poznamenal, že je to obzvlášť dôležité práve teraz, keď sa "atmosféra v Nemecku zhustla a nenávisť k utečencom vzrástla". A dodal: "A preto robím to, čo robím a robiť to budem ďalej." Clooney navštívil v Berlíne aj centrum pre utečencov.
Možno práve kvôli tejto hlavnej téme prvých dní festivalu bol veľmi očakávaný taliansky súťažný dokumentárny film Oheň na mori (réžia Gianfranco Rosi). Film bol natočený na ostrove Lampedusa, ktorému sa hovorí "brána do Európy". Rozpráva čiastočne o dvanásťročnom chlapcovi, ktorý chce byť námorníkom a čiastočne o námorníkoch, ktorí pomáhajú zachraňovať člny utečencov stratených cestou od afrických brehov. Utečenci, ktorí nemali 1500 eur na tzv. "prvú triedu" v člne, ležali cestou v nafte v podpalubí takmer bez prístupu vzduchu. Na Lampedusu prichádzajú dehydrovaní, zničení, otupení.
Film ukazuje aj tých, ktorí počas cesty v lodiach zahynuli, ale aj tých, čo zvíťazili. K najsilnejším momentom filmu patrí hlasná modlitba mladého Nigérijčana, ktorý v improvizovanej mešite na Lampeduse volá: "Doma nás zabíjali, aj keď sme plakali a kľačali na kolenách. Prešli sme Saharu a dostali sa do záchytného centra v Líbyi. Tam nás mučili a bili. Utiekli sme. A teraz sme tu." Film v zásade rieši otázku budúcnosti: čo čaká dvanásťročného chlapca a čo čaká utečencov. Aj toto sa teraz rieši na festivale Berlinale.
Z Berlína Radovan Holub, filmový publicista