Ste Američan, ktorého korene sú na Slovensku. Čo cítite, keď sa dostanete do krajiny, v ktorej ste sa narodili, na miesta, kde ste vyrastali?
Hovorí sa, že aj keď vytiahneš Slováka zo Slovenska, to Slovensko z neho nevytiahneš nikdy ... Presne tak je to aj v mojom prípade. Prežívam krásne pocity, keď môžem navštíviť rodnú krajinu a tak, ako sa Slováci nevedia vynadívať na newyorský Manhattan, tak sa ja zasa neviem vynadívať na Bratislavu, na rodný kraj, na to, čoho kúsok bude navždy vo mne. Slovensko je stále v mojom srdci.
Na rozdiel od niektorých ľudí, ktorým „stačí“ jeden rok v Prahe, aby zabudli hovoriť po slovensky, vy ani po 22 rokoch prežitých v USA nestrácate schopnosť komunikovať bez problémov v materinskom jazyku. Stretávate sa so slovenskou komunitou v New Yorku, kde žijete?
Stretávam sa so Slovákmi v New Yorku, ktorí patria medzi mojich dobrých priateľov. S nimi, samozrejme, hovorím po slovensky. Navyše, moja manželka pochádza z Moravy, a tak sa aj doma snažíme, aby deti, hoci sú Američania, vedeli a poznali slovenčinu a češtinu.
V biografii na vašej internetovej stránke sa možno dočítať, že ste sa k profesionálnej fotografii dostali až ako 23-ročný. To znamená, že rozhodnutie venovať sa fotografovaniu prišlo až v USA, kde žijete od roku 1992?
No, keď som bol na Slovensku, tak som možno amatérsky fotil prírodu, kvety, včielku... Ale rozhodne som nerozmýšľal o tom, že s fotografiou bude spojená moja kariéra, že práve týmto smerom sa bude uberať môj profesionálny život. Až v polovici 90. rokov som vnútorne cítil, že chcem niečo také skúsiť. Priťahovalo ma to, že fotografia poskytuje možnosť zachytiť moment, ktorý je odrazom jedinečných chvíľ v živote človeka - či už dobrých, alebo zlých. A vďaka fotografii sa o tieto jedinečné momenty možno deliť s ostatnými. Navyše, pre fotografa je to príležitosť ukázať svoju kreativitu a schopnosť dokumentovať niečo, čo vyvolá spomienky, emócie, diskusie.
Viete si situácie, ktoré fotenie sprevádzali, vybaviť pri všetkých, aj pri starších fotografiách?
Záleží na fotke, je to individuálne, na tom, čo človek fotil. Určite to nie je o tom, že by som do niektorých fotiek vložil viac kreativity a úsilia dosiahnuť čo najlepší výsledok. Ku každému foteniu pristupujem rovnako. Vydať zo seba maximum – to je jeden z hlavných princípov, ktorými sa riadim. A nezáleží na tom, či práve robím spravodajskú, reportážnu fotografiu, športovú udalosť, umelecké podujatie či firemnú akciu.
Je to, či človek dokáže vždy vydať zo seba všetko, rozhodujúce v prípade úspechu fotografa? Alebo je to skôr o šťastí byť v správnom čase na správnom mieste?
Určite sa pod úspech podpisuje aj takáto šťastná zhoda okolností. V niektorých prípadoch, najmä pri spravodajských fotografiách, rozhoduje o tom, či urobíte dobrý alebo výnimočný záber, pár sekúnd. V každom prípade je podľa mňa dôležité, aby človek išiel neustále dopredu a snažil sa svoju prácu vylepšiť, hľadal nové výzvy. Nie nadarmo sa hovorí že „si len tak dobrý, ako je tvoja posledná práca, posledná fotka“. Snažím sa preto ku každej fotografii pristúpiť tak, akoby od nej rozhodovalo, ako ma budú ako fotografa hodnotiť. A čo je dôležité pre váš úspech, je aj to, či dokážete poskytnúť vo svojej práci niečo iné ako tí ostatní, či sa dokážete odlíšiť od "davu".
Na Slovensku by ste sa stali profesionálnym fotografom?
Neviem, na to nemám odpoveď.
Tak sa opýtam inak, pomohol vám ku kariére fakt, že ste v USA, v krajine "neobmedzených možností“?
Som o tom presvedčený, hoci musím zdôrazniť, že mi v živote výrazne pomohlo to, ako ma vychovali rodičia, a že som mohol ťažiť z morálno-etického základu, ktorý som získal už tu na Slovensku. V New Yorku som mohol prejaviť svoju ambíciu a schopnosť ísť za svojím cieľom. Hovorí sa, že človek má len to, po čom ide. A v meste ako New York to platí špeciálne. Ľudí, ktorí sem prichádzajú splniť si svoj sen, je obrovské množstvo. No ak sa dokážete presadiť v tomto meste, dokážete to hocikde.
Čo podľa vás ľudí na New Yorku priťahuje?
Myslím, že to, že v tomto meste je ten správny adrenalín. Či máte 20, 30 alebo 50, nájdete si tu svoje. Na druhej strane, New York nie je pre každého - buď ho milujete, alebo nenávidíte. Toto mesto je jedinečné, je iné ako zvyšok Ameriky. A možno na to, aby ste tú jedinečnosť pochopili, musíte precestovať celý svet, vidieť aj to dobré, aj to zlé. Ja mám New York strašne rád, hoci život v ňom je veľmi rýchly. Ale to mi práve pomáha ísť ďalej, je to ten správny motor pre mňa a môj život
Máte v New Yorku svoje obľúbené miesto?
Ako sa hovorí, „rybe je všade dobre vo vode“. Každý deň ďakujem, že mám tú možnosť byť súčasťou toho, čo sa deje v New Yorku. Ale nie je to nič špeciálne. Nemôžeme označiť jedno miesto. Mám rád New York a všetko, čo k nemu patrí. A som rád, že to môžem dokumentovať ako fotoreportér New York Post.
V tomto meste sa zrodila aj fotka, ktorú sám hodnotíte ako prelomovú...
Bolo to v roku 2004, keď najväčšia zaoceánska loď Queen Mary II prišla do New Yorku a prechádzala popod Verazzano Bridge, jeden z najdlhších mostov na svete, odkiaľ štartuje newyorský maratón. Bolo tam strašne veľa fotografov. Boli na moste, na brehu, na lodiach okolo. A tá fotka, ktorú som urobil, bola označené za výnimočnú ako fotka, ktorá sa odlišovala od tých všetkých ostatných, či už boli fotené z brehu, z mosta, z helikoptéry.
Veľmi emotívna časť vašej práce sa spájala s pádom dvojičiek...
Teroristický útok v roku 2001 na Svetové obchodné centrum zanechal niečo v každom z nás. Špeciálne sa dotkol Newyorčanov. Dvojičky boli symbolom mesta i Ameriky. Preto si každý Američan, každý Newyorčan dobre pamätá, kde bol vtedy, keď padli dvojičky.
Kde ste boli vy?
Ja som bol, verte alebo neverte, doma. Býval som vtedy asi desať kilometrov od miesta, kde stáli dvojičky. Ako som sa dozvedel o útoku, okamžite som zobral fotoaparát, sadol som do auta a vydal som sa k dnešnému Ground Zero. Autom som sa ale ďaleko nedostal, už v polovici cesty autá stáli v zápche, ľudia z nich vychádzali a neveriacky sa pozerali smerom k dvojičkám. Zaparkoval som preto v Brooklyne a utekal som na miesto po vlastných. Nevidel som ani pád prvej veže, pád druhej ma zastihol v momente, keď som vybiehal na Brooklynský most. V tom čase na miestach, kde ste videli inokedy len autá, boli ľudia, ktorí utekali z miesta tragédie. Ja som bol jedným z mála, ktorý naopak bežali opačným smerom, takže bolo dosť ťažké sa vôbec predierať davom. Keď som videl pád druhej veže, bol to moment, ktorý je v živote novinára jedinečný. Moment, kedy môžete byť pri niečom, čo je neuveriteľné alebo ťažko uveriteľné. Pamätám si, že sa ma ľudia vtedy pýtali, či musím v tej chvíli fotiť. Ja som im odpovedal "áno, pretože ak to ja a druhí novinári neurobia, vy a ani vaše deti nebudú mať pripomienku toho, čo sa tu dialo".
Počas vašej kariéry ste fotili prakticky všetko možné. Ktorá z oblastí je vám najbližšia?
Nemám takú. Riadim sa tým, že ak ťa baví to, čo robíš, nemusíš pracovať. Ja nepracujem, ja sa bavím a je jedno, na čom práve robím.
Fotili ste mnohé slávne osobnosti, ktorá z nich vás najviac upútala?
Áno, bolo ich veľa, od hercov, športovcov, spevákov až po politikov. Sú to ľudia, z ktorých celebrity urobili médiá. Ak mám povedať, kto na mňa najviac zapôsobil, nemusím dlho rozmýšľať. Bola to Nicole Kidman, ktorú som mal možnosť fotiť v New Yorku pri jednej zvláštnej príležitosti. Nicole Kidman bola vtedy v New Yorku a zhodou okolností bol v meste aj malý chlapec z Austrálie, ktorý trpel na zvláštnu formu rakoviny. O jeho príbehu sa Nicole Kidman dozvedela z New York Post, a tak kontaktovala redakciu a ponúkla chlapčekovi a jeho rodine, aby mohli jeden deň stráviť v jej spoločnosti. Ja som bol prizvaný na exkluzívne fotenie, ktoré sa odohralo v hotelovom apartmáne. Boli to iba dve minúty fotenia, no ostala mi veľká spomienka na tú zvláštnu udalosť a aj na Nicole, ktorá v tej chvíli rozhodne nebola celebrita, ale skutočne ľudský, citlivý človek, čo dokázal urobiť niečo špeciálne pre choré dieťa. Zo všetkých tých osobností stojí u mňa rozhodne najvyššie.
Spomínali ste, že dobrý fotograf musí stále ísť ďalej, napredovať, hľadať nové výzvy. Aké sú tie vaše?
V oblasti profesionálnych plánov je to jasné, stále robiť to, čo ma baví. A v oblasti súkromia - byť zdravý a byť v kondícii. Napokon, kondičku dobrý fotograf potrebuje. Sú totiž fotenia, ktoré dajú človeku naozaj poriadne zabrať. Napríklad keď fotíte Memorial Day parade (Deň obetí vojny) alebo Thanksgiving day parade, počas ktorých sa ako fotograf musíte neustále pohybovať po 5th Avenue a behať hore-dolu štyri - päť kilometrov. Po takýchto foteniach si na druhý deň necítite kĺby.
Možno jedným zo splniteľných cieľov bude spoznať slovenskú fotografickú tvorbu. So slovenskými fotografmi budete spolupracovať ako predseda poroty tretieho ročníka Slovak Press Photo...
Áno a veľmi sa na to teším, je to pre mňa veľká česť objaviť talentovaných slovenských fotografov a takisto pracovať s porotou, ktorá predstavuje svetovú kvalitu. Keď som sa dozvedel, kto bude spolu so mnou v porote (Juri Kozirev, Jana Hojstričová, Jindřich Štreit, Jan Šibík, Roman Vondrouš a fotoreportér TASR Pavel Neubauer), prezrel som si na internete ich diela a bol som nadšený. Už sa tejto spolupráce neviem dočkať.
Snímky: © Paul Martinka