Zaujímavosťou tohtoročného Medzinárodného filmového festivalu v Berlíne bolo iste to, že český film Nikdy nejsme sami získal divácku cenu čitateľov denníka Tagesspiegel. Václavov film totiž nie je stavaný tak, aby ho diváci mohli milovať. Bol uvedený v programovej sekcii Forum, ktorá v posledných rokoch vzala niekoľko českých a slovenských filmov a ktorá je venovaná štýlovo premysleným, nekompromisným, mladým a inovatívnym filmom. Divácka cena pre film Nikdy nejsme sami je skutočne prekvapujúca.
Václavov film je obsahovo ťažká a niekedy krutá štúdia mestečka na severe Čiech. Samo miesto, kde sa príbeh odohráva, je zvláštne. "Hľadal som obec, kde vlastne neexistuje ani trh, kde sa domy tiahnu pozdĺž cesty, po ktorej jazdí veľa dopravy," povedal o mieste príbehu režisér. Jeho film sa len ťažko stretne s diváckym úspechom v Česku alebo na Slovensku, kde diváci len ťažko prijímajú hlboko depresívne filmy, ktorých hrdinami sú okrem iného Rómovia. Aj keď podobne ako v predchádzajúcom Václavovom filme Cesta ven je na konci filmu trochu nádeje: v Ceste von pri prekročení nemeckej hranice, v prípade Nikdy nejsme sami na francúzskom území. Že by nádej pre svoje postavy nachádzal Václav v úteku, v emigrácii, v živote inde? Sám filmár žije vo Francúzsku.
Vo filme je cítiť jemný rasový tón: jeden z hrdinov nemá rád Cigánov, jeden z Cigánov je vládcom miestneho podsvetia. Na otázku, či sú Česi rasisti, odpovedal Václav pre portál lidovky.cz takto: "Bohužiaľ áno. Skúsenosť nemám len z rómskej perspektívy, ktorá sa skutočne nezlepšuje. V minulosti som tiež na vlastnej koži zažil dosť smutné veci, keď som bol v Čechách so svojou nebielou priateľkou. Ľudia po nás niekoľkokrát na ulici pľuli alebo naznačovali, že stláčajú kohútiky strelných zbraní. Ona sa po troch mesiacoch dohovorila lámanou češtinou a potom sa ju veľmi dobre naučila. To ale viedlo k tomu, že niektorí z tých, ktorí sami okrem češtiny žiadny jazyk de facto neovládali, si mysleli, že je blbá, pretože hovorí zle po česky... Rasizmus je zaslepený. Nielenže ničí životy mnohým ľuďom, ale je nebezpečný aj pre svojich nositeľov: generuje násilie a je úplne jasne ekonomicky kontraproduktívny." Vyzerá to, že filmárska komunita okolo filmových festivalov skutočne to cíti inak ako väčšinová spoločnosť. Hlavným motívom tohtoročného Berlinale bola pomoc migrantom. Antirasistický film sem veľmi dobre zapadol. Nevyzerá to ale, že sa tým Berlinale stane populárnejšie u väčšinovej spoločnosti, najmä v krajinách, kde politici zbroja proti imigrácii. A filmy, populárne v Berlíne, nemusia byť populárne ani v Prahe, ani v Bratislave.
Napriek tomu je prítomnosť troch českých filmov na tohtoročnom Berlinale (z toho dva filmy sú česko-slovenské koprodukcie - Já, Olga Hepnarová a Ani ve snu) o to dôležitejšie, že filmy z našich krajín majú všeobecne sťaženú pozíciu na medzinárodnom trhu. Väčšinou totiž za nimi nestoja vplyvní producenti a distribútori a niekedy bývajú obsahovo zastarané. "Bol som šokovaný, ako sa veľké festivaly za posledných desať rokov zmenili," povedal český režisér Petr Zelenka. "V roku 2008 bolo ťažké presvedčiť niektorý z veľkých festivalov, aby vzal do programu môj film Karamazovci. Väčšina z nich to odmietla. Tvrdili, že film je príliš komplikovaný, že je tam veľa dialógov. Pri filme Stratení v Mníchove bol ich postoj ešte viac ľahostajný. Je pre mňa sklamaním, že festivaloví diváci v súčasnej dobe nemajú šancu vidieť tie najlepšie filmy. Zabudnime na kvalitu a pripusťme, že festivalom ide len o hru."
Jeden záber z YouTube stačil na celovečerný film
Je tu jeden problém, o ktorom sa Zelenka nezmieňuje. Festivaly chcú, aby filmy boli aspoň trochu aktuálne. Aby vyjadrovali niečo z toho, čím v túto chvíľu žijeme, čo nás poznamenáva a ako sa mení náš životný štýl. Veľký festival typu Berlinale potreboval tento rok prispieť k diskusii o migrácii, takže filmy s touto témou mali zaistenú pozornosť. Mám na mysli napríklad celovečerný film nemeckého režiséra Philipa Scheffnera Havária, ktorý ako hlavný motív použil jeden jediný záber na more s utečeneckým nafukovacím člnom. Film šiel opäť v programovej sekcii Forum. Havária je úplne odlišná od toho, čo poznáme z televízie alebo iných médií. Záber použitý vo filme nakrútil z výletnej lode už v roku 2014 turista Terry Diamond z Belfastu a umiestnil ho na YouTube. Scheffner záber modifikoval a rozpracoval do celovečernej dĺžky. Jeho cieľom bolo umeleckým spôsobom upozorniť, že nemáme problém len s utečencami, ale aj s našim vnímaním utečencov: "Keď si kúpim lístok do kina, súhlasím s tým, že sa budem zaoberať 90 minút špecifickou témou," hovorí režisér. "A nie ako pri sledovaní filmu na YouTube, kde si človek počas filmu vybavuje maily a ešte mu na pozadí hrá rádio." Scheffner zdôrazňuje, že okolo nás je nadbytok obrazov utekajúcich ľudí, ale filmári a novinári s nimi vlastne nekomunikujú, používajú ich len ako lákavý predmet. Pokúsil sa preto z tejto mediálnej špirály vystúpiť a svojim filmom zdôraznil, že okolo nás je príliš veľa obrazov, ktoré príliš málo znamenajú.
Hľadači zlata
Mnoho filmov tohtoročného Berlinale zaznamenalo meniace sa ľudské podmienky na našej planéte: terorizmus, prevážanie drog, moderné nevoľníctvo, únosy ľudí, postapokalyptické pohľady na spoločnosť - boli vidieť najmä v sekcii Forum. Napríklad dokumentárny film Eldorado XXI v réžii portugalskej režisérky Salomé Lamas zachytáva okolie zlatej bane pri najvyššie položenom obývanom mieste planéty La Rinconada nad jazerom Titicaca v Peru (5100 m nad morom). 60-tisíc napospol chudobných hľadačov zlata tu žije v plechových búdach na úpätí andského ľadovca La Bella Durmienta (Spiaca kráska) a v brutálnych podmienkach nasadzuje životy v baniach v nádeji, že získajú trochu zlata. Niektorí ho naozaj vydolujú, iní nie. Miesto nemá žiadnu regulárnu mestskú správu a zlaté bane nemajú žiadnu reguláciu - ide v zásade o bane ilegálne, vládou iba tolerované. Celú hodinu ukazuje film nekonečnú karavánu mužov a žien, ktorí po chodníku lemovanom igelitovými taškami s odpadom zdolávajú horu. Desiatky tisíc ľudí v krajine poznačenej toxickými výparmi z kyanidov, amalgamáciou zlata pomocou ortuti a horami odpadkov. Šokujúci ekofilm o úbytku vody, o úbytku snehu a ľadu, o práci v zamorenom priestore dolov a v zamorenom meste. Ľudia, ktorých pohltila zlatá horúčka a ktorí nevedia nič iné ako hľadať zlato.
Európske veľké nič
A z opačného uhla: dievča, ktorá nechce vlastne nič, nič nemá a je rado za to, ako žije. Belgicko-francúzska koprodukcia Baden Baden v réžii Rachel Lang rozpráva o dvadsaťšesťročnom dievčati menom Ana (Salomé Richard). Dievča pracuje ako vodička vo filmovej produkcii, raz sa oneskorí a šéf produkcie ju vyhodí z práce. Vyzerá to, že dievčaťu je to jedno. Odíde v požičanom luxusnom aute Porsche Panamera k babičke do Štrasburgu. Chodí v krátkych džínsoch a tričku, žije bezcieľne, občas má príležitostný sex, tradičné role muža a ženy sú pre ňu zastarané. Pre dievča je zaujímavý len prítomný okamih, ním žije. Rozmer času sa scvrkol, nie je minulosť ani budúcnosť. Ana má priateľa Borisa, maliara, ale v zásade ho nechce - aj keď sa jej vo filme zdá sen, ako ho prenasleduje v Rajskej záhrade. Nemá vlastne žiadnu stupnicu hodnôt. Jedinú úlohu, ktorú plní, je náhrada vane sprchovým kútom v byte jej babičky, ktorá leží toho času v nemocnici. Prácu pre ňu robí nešikovný remeselník Gregoire, ktorý v skutočnosti tiež nevie nič. Charakteristika Any sa objavil už v dvoch predchádzajúcich krátkych filmoch režisérky Rachel Lang. Režisérka sama je zároveň dôstojníčkou Francúzskej armády a získala Strieborného leoparda v Locarne za film Budem za teba bojovať (2010). Jej nový film je v zásade presným obrazom liberálneho dievčaťa dnešnej Európy, ktorá by urobila rada niečo dobré, ale nevie ako a ani nevie prečo. A zatiaľ čo zlatokopovia sa brodia bahnom a sutinami z nalámanej skaly, aby odniesli na chrbte kusy zlatonosnej rudy, Ana sa pozerá z lode na Štrasburg, usmieva sa a telefonuje z mobilu.
Z Berlína Radovan Holub