Pavol Habera a Team vyrážajú na halové turné, ktorým ai pripomínajú 33 rokov existencie kapely. Na ich predchádzajúce Final Tour prišlo viac ako sto tisíc divákov. Slovenská časť turné začíne 1. mája v Prievidzi, nasledujú Košice, Poprad a ďalšie slovenské a české mestá. "V Brne aj Bratislave pridáme koncert, prvý sa vypredal," hovorí Habera v rozhovore pre idnes.cz.
Turné sľubuje "poctivú pódiovú šou 21. storočia". Čo si máme pod tým predstaviť?
Šou bude poňatá tak, ako sa dnes veľké koncerty vo svete robia. Najdôležitejšie sú pesničky. Ak ich pozdvihnete vizuálnou stránkou, v poriadku, opačne by to bolo horšie. Vzhľadom na to, že ideme len po zimných štadiónoch, dáme si záležať, aby sme na obrazovkách boli vidieť aj my. Najlepšie je, keď sa pozriete do ľudí, a aj tí vzadu skáču.
To je pre muzikantov asi najlepšie vyznamenanie, nie?
Je to zodpovednosť. My hráme len pop, ale snažíme sa ho robiť sakra poctivo a všetky naše turné boli také dobrá, že ľudia už chodia len na meno. Vedia, že keď prídu na Team, tak ich budeme dve hodiny baviť. A zjavne to funguje. Dokonca riešime pár príjemných problémov. Turné je postavené tak, že nemáme kam pridávať koncerty, a teda nemôžeme hrať v jednom meste dvakrát za sebou, aj keď sa prvý večer vypredá. Ale povedali sme si, že ktoré mesto bude vypredané prvé, tam sa po pôvodnom poslednom koncerte ešte vrátime.
Ale zase keď sa na niekoho predsa len nedostane, môže prísť na ďalšie posledné turné ...
Pozor, posledné turné, to nie je reklamný trik! My netušíme, čo bude za tri štyri roky. Máme cez päťdesiat a máme už v kapele jedno úmrtie. A teraz už umierajú ľudia, ktorých som osobne poznal. V poslednej dobe až moc kamarátov. Ale poďme od toho preč. Podstatná vec - každé naše turné už bude posledné.
Team má nespočetné množstvo hitov, ktoré zľudoveli. Máte nejaký trik, ako ich napísať?
Nemám. Každý autor píše pesničky tak, ako vie, ale niektorí majú možno schopnosť napísať niečo, čo sa bude páčiť viacerým ľuďom. Niekedy tuším, že by to mohlo zabrať, ale záleží tiež na texte. A asi aj na šťastí.
V Show Jana Krausa ste hovoril, že vám robí problém hrať len tak, sám s gitarou. Prečo?
No, keď to odo mňa niekto chce súkromne, je to ako prísť za tenistom a nútiť ho hrať s amatérom. Prečo by mal "len tak" robiť niečo, čím sa živí? A ja sa toho dosť nahrám na svojich koncertoch. Jasne, že doma deťom ukazujem nejaké triky a k hudbe ich vediem, ale to je niečo iné.
Team v 80. rokoch natočil album v esperante. Ako ste k tomu prišli?
V roku 1987 sme vyleteli hore a riešili, ako sa dostať na Západ. Náš vtedajší manažér bol zarytý esperantista. Oni sú trochu ako Jehovisti. Vedia, že z toho nič nebude, ale idú za tým. Pre komunistov to bolo neškodné, takže sme urobili dosku v esperante a vyrazili hrať na tri kongresy v Holandsku, západnom Nemecku a Anglicku. Lenže sme okrem textov ten jazyk nikto neovládal. Takže sme pár ľudí asi pohoršili, keď sa s nami po koncerte chceli baviť. Inak po návrate sa každý divil, že sme neemigrovali, pretože už o tom po Československu išli fámy.
A to ste nemali v pláne?
Nie, to by bola blbosť. Už nám tu nikto, obrazne povedané, nestrihal vlasy, a hlavne sme tu mali rodiny, takže fakt nie.