Nevina stavila na nadčasovosť. Vanie z nej však svieži vietor

Dvaja nelegálni migranti nezachránia topiace sa dievča; osamelá žena chodí od dverí k dverám v túžbe byť súčasťou hocijakého života a zúrivý šofér vrieska na samovraha, aby už konečne skočil, lebo sa mu v zápche nechce trčať už ani minútu dlhšie. To sú čriepky mozaiky, ktorú nedávno uviedlo Slovenské národné divadlo v réžii Eduarda Kudláča v novej hre Nevina.

Zúfalé hľadanie zmyslu
Ide doslova o dielo antických rozmerov – čo do obsahu aj rozsahu. A v jeho centre stojí dvojica Elisio a Fadoul (Matúš Kostelný a Tomáš Maštalír), spomínaní nelegálni migranti, ktorí pred chvíľou videli topiacu sa ženu. Do jej záchrany sa však radšej nepustili, lebo by ich mohli preverovať policajti. Fadoul navyše, o čom Elisio nevie, našiel igelitku s veľkou sumou...
Ďalšia z postáv, Rosa (Táňa Pauhofová) túži po dieťati, situáciu však komplikuje jej čerstvo nasťahovaná zdravotne postihnutá mrzutá matka. Tá v kuse fajčí a opakuje: „Keby som bola pumpárka, stačila by jedna cigareta...“ A napokon: k rodičom zavraždenej dcéry prichádza pani v rokoch (Emília Váršáryová), ktorá sa na ich zhrozenie vydáva za matku jej vraha.

archív SND

Autorka hry Dea Loher v jednom rozhovore povedala, že šťastie pre ňu znamená byť v správnom čase na správnom mieste. Svoje postavy v Nevine kladie do presne opačnej pozície. „V igelitke je Boh. On zapríčinil, že sme ju nezachránili; ak by chcel, neposlal by nám peniaze do cesty,“ tvrdí Fadoul, ktorý však neskôr hľadá uplatnenie svojej novej existencie v prvom dobrom skutku, čo sa mu pritrafí do cesty: záchrany zraku slepej barovej speváčky (Zuzana Fialová).
Ich tmolenie sa po javisku je zúfalým hľadaním nového zmyslu života. V grotesknej podobe túto hamletovskú otázku vidieť v obraze so samovrahmi – v Kudláčovej réžii hovoria dialektom a slovíčko „večnosť“ tu nadobúda prekvapujúco humornú podobu.

archív SND

Ubrániť sa víru
Režisér Eduard Kudláč v spolupráci s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou siahli po diele v súčasnosti najhranejšej nemeckej autorky Dey Loher. Výsledkom je s prestávkou takmer trojhodinové predstavenie, ktoré na jednej strane síce rezonuje s témami ako finančná (Rosa nemá s manželom ani kde splodiť dieťa) alebo utečenecká kríza, na strane druhej – a treba dodať, že dôležitejšej – kope oveľa hlbšie. Kým slovo nadčasovosť v iných hrách nadobúda arómu špajze, v prípade Neviny na nás z neho vanie osviežujúci vietor. A nie je v ňom cítiť nič menej ako nesmrteľnú ozvenu otázky: „byť, či nebyť?“
Scénické riešenie scénografky Evy Kudláčovej Rácovej upozorňuje na smrť v statickosti – je to priepasť, akýsi lievik, ktorý nás neustále vťahuje. Naopak, príznakom životaschopnosti je priestor. Kudláčove postavy konajú, a za svet sa nechcú upokojiť. Iba ak chytajú život do vlastných rúk, bránia sa víru, ktorý ich zvádza. Ak chcú žiť, musia konať a nezáleží na tom, či sa im to darí, alebo nie.
V kontexte veľmi rýchlo meniaceho sa sveta je teda Nevina veľmi kvalitný výber. Treba však upozorniť, že si vyžaduje poriadne odhodlaného diváka Tri hodiny náročnej filozofie je aj v Národnom divadle celkom dosť.

Autor je spolupracovník HN