Vo veku 44 rokov v pondelok zomrel spisovateľ a filmár Peter Krištúfek. Bol jednou z obetí zrážky autobusu s nákladným autom na ceste R1 v smere z Banskej Bystrice do Zvolena pri obci Badín.
Pri príležitosti spomienky vám prinášame rozhovor s ním, z roku 2016. V ňom nám porozprával o jeho knihe a poodhalil svoje súkromie a názor na to, ako on sám vyrovnáva so smrťou.
Telo a jeho prejavy ho zaujímajú už roky a ľudí sa na ne pýta doslova po celý život. No hlavnú tému knihy sa z toho rozhodol urobiť až teraz. Vo svojej novej knihe Telá. Oceňovaný režisér a spisovateľ Peter Krištúfek.
Vaša nová kniha nesie názov Telá a na jej obale sa na čitateľov obraciate s otázkou: „Ako sa vo svojom tele cítite vy?“ Prečo je podľa vás taká podstatná?
Je to veľká otázka, lebo ľudia sa často necítia vo svojom tele príjemne a obvykle to ani nesúvisí s chorobou či ťažkosťami, ale skôr s kultom tela, ktorý priniesla naša doba.
Napríklad ja: nie som fotogenický, no strážim si svoj obraz. Do novín chcem dať len fotku, s ktorou som spokojný. Podľa mňa to takto rieši veľa ľudí, len o tom nehovoria, lebo sa to akoby nepatrí.
Kultom krásy sa však v knihe príliš nezaoberáte. Prečo je teda tá otázka ešte pre vás dôležitá?
Pretože ja sám svoje telo veľmi vnímam, každú chvíľu sa pozorujem. Zaujíma ma každý detail telesnosti – a to aj v krajných stavoch, ako je napríklad láska, sex, ale aj postupné chátranie tela, umieranie.
No zároveň aj banálne veci – čo človek pociťuje, keď sa ráno pozrie do zrkadla, či keď sa náhle oteplí a zmocní sa ho zvláštny vnútorný nepokoj.
V knihe ma zaujali vaše veľmi presné opisy pocitov žien. Robili ste si nejaký cielený výskum?
Ja sa na telesnosť iných vyslovene pýtam, ale robím tak celý život. Aj vďaka tomu som sa dozvedel, ako sa ženám počas ich dní mení spôsob premýšľania, pohľadu na svet, ako si naraz všímajú úplne iné veci.
Samozrejme, tieto otázky som si dovolil klásť len svojim priateľkám. (Úsmev) Ale nenazval by som to výskumom. Ja som skôr manický zberateľ.
Hmotného aj nehmotného?
Áno, rád napríklad počúvam rozhovory, veľmi indiskrétne, len tak niekde na ulici. Zároveň zbieram príbehy rôznych ľudí, aby som na ne nezabudol. Najviac ma zaujímajú rôzne zvláštnosti a bizarnosti, lebo práve tie o nás často povedia najviac. A potom ich zvyčajne použijem v knihe.
Takže realita je pre vás podnetnejšia ako vaša fantázia?
Tak by som to nepovedal. Ja naopak až príliš ulietam do fantázie a práve využívaním prvkov reality robím svoje texty reálnejšími a hodnovernejšími.
Príliš bujná fantázia je taká Achillova päta celej našej rodiny, často napríklad vieme o človeku len jednu vec a domyslíme si k nej celý príbeh. V bežnom živote je to skôr záťaž, ale pre spisovateľa je to úžasná vlastnosť. Písaním si vytváram alternatívnu realitu.
Nie ste spokojný s tou skutočnou?
Nie, a nikde sa tým netajím. Mne svet jednoducho nevyhovuje, a jediné, čo s tým môžem urobiť, je uniknúť do nejakého iného. Píšem v prvom rade pre seba, doslova ma to zachraňuje. Je to pre mňa veľmi silná a zásadná psychohygiena, keby som nepísal, možno by som chodil k nejakému terapeutovi.
No samozrejme, som mimoriadne rád, keď si moje knihy niekto prečíta a keď žijú. Neplánujem však nimi zmeniť svet, ani povedať nejaké zásadné veci. Ja písaním vytváram svoju realitu a to je pre mňa podstatné.
Ale vaše knihy sa na realitu nápadne podobajú...
Kľúčový rozdiel je v tom, že sa aspoň na chvíľu môžem zbaviť samého seba a žiť životom niekoho iného. „Zbaviť sa svojej osoby“ je veľmi príjemné a očisťujúce. Pre mňa.
Ešte sa vrátim k tej telesnosti. Zodpovedali ste v súvislosti s jej mapovaním nejaké zásadné otázky?
Čím viac sa pýtam, tým viac narážam na ďalšie otázky, takže tak je to aj v tomto prípade. Pri existenciálnych otázkach je navyše zrejme dôležité, že si ich kladieme, a nie samotné odpovede na ne.
V tejto súvislosti je zaujímavý i fakt, že pochádzate z lekárskej rodiny a študovali ste dva roky biológiu. Kdesi som čítala váš výrok, že ľudí v prvom rade vnímate ako živočíchov, teda cez ich telesné obmedzenia.
Áno, ale to som nemyslel nejako pejoratívne. To, že toho prapôvodného živočícha máme stále v sebe, mi príde práve zaujímavé. Fascinuje ma, keď do nášho konania preniknú pudy a živelnosť. Ale zaujíma ma aj duševno. Zámerne nehovorím duchovno, lebo k tejto sfére som veľmi skeptický.
V posmrtný život teda neveríte?
Po tom, čo mi celý minulý rok zomierala mama na rakovinu, som úplne stratil všetky ilúzie o spravodlivosti, hneval som sa na všetkých prípadných bohov. Dosiaľ ma o ich existencii nikto nepresvedčil, ale ani by som netvrdil, že som ateista. Skôr agnostik.
A v zmysel života veríte?
Asi nejaký je a je zrejme pre každého iný. Ale pointa zrejme zasa spočíva v jeho hľadaní. Keby som neveril v zmysel života, asi by som sa cítil veľmi zle. A vlastne aj zbytočne.
Hoci – s tým posmrtným životom je to celé trochu zložitejšie. Od maminej smrti vlastne stále nejako podvedome cítim jej prítomnosť, je so mnou. A neviem to vysvetliť. Rád by som o nej raz napísal knihu, aby tu zostala aj inak. Ale zatiaľ neviem, ako na to.
Kto je Peter Krištúfek
Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU a aktívne sa jej venuje. Jeho najznámejším filmom je celovečerný dokument o Dežovi Ursinym Momentky. Na konte má tiež 12 kníh, viaceré z nich získali významné ocenenia. Jeho dosiaľ najúspešnejší román Dom hluchého sa prekladá už do ôsmeho jazyka.