O svojom aktuálnom turné i blížiacej sa päťdesiatpäťke porozprával Richard Müller v rozhovore pre HN.
Nedávno ste odštartovali hudobné turné a prvé dva koncerty ste mali v Česku. Ako ste spokojný s rozbehom?
Výnimočne. Prvý koncert sme hrali na Jazzovom festivale v Trutnove. A keďže jazzoví fanúšikova sú veľmi špecifickí, trochu som sa bál, ako nás prijmú. Ale potom som im povedal, že by som ich ako publikum najradšej viezol na každý koncert. Boli fantastickí, rovnako aj diváci v Kladne.
Ako sa po mesiacoch cítite na pódiu vy?
Mňa osobne to nabíja energiou. A hlavne, teším sa, že ľudia na moje koncerty chodia aj po toľkých rokoch. Výber je obrovský... A to, že si ľudia vyberú môj koncert, si nesmierne vážim.
Vnímate nejaký rozdiel medzi českým a slovenským publikom?
Českí kolegovia hovoria, že sa im na Slovensku hrá lepšie, niektorí slovenskí kolegovia zase opačne. Ťažko to jednoznačne určiť, ale povedzme, že slovenské publikum je temperamentnejšie a české je vnímavejšie. Ale aj to je možno trochu zavádzajúce.
Aj si po koncerte podebatujete s fanúšikmi?
Viete čo, nie. Mňa koncert naozaj vyčerpá. Odovzdám sa mu na sto percent a potom si chcem oddýchnuť. Priznám sa vám, že sa to netýka len fanúšikov, ale aj rodiny.
Odviažete sa počas turné v nejakom smere?
Ooo, to vôbec nie. Na turné žijeme veľmi nudným, priam dôchodcovským životom. Väčšinou hráme veľa koncertov a aby som to zvládol, musím byť maximálne disciplinovaný.
Nedávno ste sa vyjadrili, že blížiaca sa päťdesiatpäťka vo vás intenzívne prebudila vedomie konečnosti života a nutnosti vážiť si každý deň. Dolieha na vás ešte stále tento pocit zo života? Ako sa to prejavuje v každodennosti?
Nie inak ako vo fyzickej sile. Ostatné si neuvedomujem. Naozaj si neuvedomujem, že budem mať päťdesiatpäť.
Hovorí sa – a je to logické – že so stúpajúcim vekom človek stále ťažšie prežíva údiv zo sveta a zo života, čo je veľmi podstatný predpoklad tvorivosti. Ako sa vy osobne staráte o svoju dušu?
Každý to má individuálne. Ja som v časoch mojej najväčšej tvorivosti čerpal z toho, čo ma stretávalo, trápilo, tešilo... Ale teraz tým, že sa ten život upokojil, cítim aj absenciu nápadov, a vôbec potreby niečo nové napísať či vytvoriť.
A vôbec: ako sa o svoju dušu staráte vo všeobecnosti? V čom ste rokmi najradikálnejšie zmenili prístup k životu?
Pre mňa bolo ťažké vzdať sa starého životného štýlu. Bolo to bolestivé. Každá zmena je bolestivá, ale táto bolela veľmi. Prišlo všetko tak naraz, rozbil som rodinu, a to si naozaj nikdy neodpustím. A ako sa starám o dušu? Neviem. Nemám na to recept.
Ešte stále vo vás prebieha vnútorný boj? Darí sa vám rokmi lepšie pracovať so svojimi emóciami?
Ten boj prebieha neustále. A to skutočne v každej oblasti. Počnúc tým, ako byť lepším otcom, mužom, profesionálom, až po boj s mojimi vlastnými démonmi.
V akom štádiu je práca na albume 55? Čo vás na jeho tvorbe najviac teší?
Každý album je osobitý a ku každému mám prirodzene iný prístup. Teší ma na tom to napätie a nedočkavosť, ako to prijmú alebo neprijmú ľudia. Ja ho urobím tak, ako sa mi to najviac páči, čiže v tom mám jasno. Ale ono je dôležité a poteší ma, keď ľudia majú na to rovnaký názor ako ja.
Čo hovoríte na kvóty na slovenskú hudbu?
Je to trochu nešťastné riešenie, hoci som rád, že sa bude hrať viac slovenskej hudby. Ale poznáte to, kým to musíte, hneď vás to stavia na zadné.
Vy vraj počúvate hudbu každý deň. Čo konkrétne?
Áno, počúvam aj kupujem ju skoro denne, a milujem to. Momentálne počúvam klasický rock. Priznám sa, že trochu strácam prehľad o slovenskej hudbe.
Znepokojujete sa pre spoločenský vývin – utečeneckú krízu či narastajúci extrémizmus?
K tomu sa vyjadrovať nebudem. Politiku nekomentujem.