Ak sa dnes na pultoch kníhkupectiev objaví román, takmer vždy ho berieme do rúk s veľkými obavami, či bol tou správnou voľbou. Román je zložitá vec, pretože sa nechá ľahko očariť veľkým počtom postáv, príbehov a miest a ako nimi plní strany, často začína žiť každá časť vlastným životom na úkor celku. Ak budete v Česku, zastavte sa v kníhkupectve a vyslovte meno Hana Androniková. Kníhkupec vám ponúkne dva tituly: Zvuk slunečních hodin a Srdce na udici. Neváhajte. Tentoraz sa autorke pod rukami nič nerozsypalo, naopak, s menom Androniková sa do českej literatúry vrátilo kúzlo príbehu, z ktorého spisovatelia dávnejšie rezignovali, pričom nie je staromódnou pokračovateľkou románopiscov minulých storočí. Svojím debutom Zvuk slunečních hodin v roku 2001 prekvapila, presvedčila a napokon si odniesla Cenu Knižního klubu a Cenu Magnesia Litera za objav roku.
Rozprávanie sa začína náhodným stretnutím dvoch českých emigrantov Daniela a pani Anny v Colorade v roku 1989. Ich osudy sú zviazané minulosťou, v ktorej sa stratili a objasňovaním udalostí a vzťahov si každý z nich skladá svoju vlastnú dávno rozbitú mozaiku života. V krátkych scénach i v ucelených pasážach sa odvíja strhujúci príbeh lásky dvoch normálnych ľudí Tomáša Kepplera a jeho židovskej manželky Ráchel v nenormálnej dobe videný očami ich syna Daniela. Milostný vzťah sa začína v Zlíne, odkiaľ je Tomáš ako architekt Baťovej továrne poverený prácou v Indii. Táto časť knihy je farebná a Danielovo rozpamätávanie je popretkávané slnečnými mýtmi, ktorými mu matka Ráchel predstavuje morálne hodnoty a krásu. V symbolickej rovine sú na nasledujúcich stranách kontrastom vojnových čias a pomáhajú postavám i čitateľovi navodiť radosť zo života napriek tragike času, ktorá život popiera. To sa už nachádzame v inom priestore, čase a príbehu. Začína sa príbeh lásky tých istých ľudí, ale v čase holokaustu v okupovanom Československu, odkiaľ je Ráchel transportovaná do koncentračného tábora, kde sa stretáva s pani Annou. Tá o päťdesiat rokov neskôr pomáha Danielovi vyrovnať sa s osudom. Až teraz pochopí, kto bol jeho otec a matka: Byl její sluneční orloj... a Ráchel byla slunce.
Autorka presvedčivo rozvinula viacero časových a priestorových rovín. Pri čítaní príbehov z Indie na nás dýcha orientálna exotickosť a, naopak, život v koncentračných táboroch opisuje tak autenticky, až máme pocit, že sami sme pozorovateľmi za bránami ľudského pekla. K románu a k čitateľovi sa postavila seriózne a napísaniu knihy predchádzalo precízne štúdium dobových a miestnych reálií. Zoznam literatúry je súčasťou diela. Môže byť pre nás inšpiráciou na vlastné hlbšie štúdium.
Už na ďalší rok Hana Androniková dokázala, že nechcela byť autorkou jednej knihy a že jej rozhodnutie v roku 1998, keď odišla z podnikateľskej sféry, aby sa venovala literatúre, bolo správne. Aspoň pre literatúru. Zbierka Srdce na udici obsahuje osem poviedok. Opäť vznikli na základe štúdia časopriestorových reálií a opäť v nich dominuje príbeh. Osem poviedok, osem príbehov, osem rozprávačov, ktorým sa autorka dostáva hlboko pod povrch. Ich príbehy sa prelínajú, takže to, čo sa nám na prvý pohľad zdá jasné a jednoduché, sa náhle javí oveľa zložitejšie. "Jedním z nejvýraznějších rysů tohoto světa je skutečnost, že jeho zákony vypadají prostě, zatímco bezpočet stavů a situací, v nichž se projevuje, se vyznačuje mimořádnou složitostí." Ale taký je život a Androniková ho len predstavuje v jeho najhlbšej podstate. Jej postavy sa v jednotlivých poviedkach pohybujú najprv akoby v hmle a stále v kruhu. Autorka však dá každej z nich možnosť vystúpiť z kolotoča, aby nám prezradila vlastné torzo osudu, ktorým sa podieľa práve na tomto veľkom príbehu spájajúceho prítomnosť s minulosťou a ľudí navzájom. Kľúčovou poviedkou je posledná, ôsma poviedka Slova nevyslovená. Má náladový charakter. Žena, matka a stará matka, tancujúca na hladine rieky, smerom k večnosti, odklína svojich potomkov jednoduchým spojením: "Mám vás ráda. Nikdy jsem vám to neřekla. Neuměla jsem to. Ani moje matka to nevěděla. Nikdy to nedokázala vyslovit. Stejně jako její matka. A matka její matky." Nedostatok komunikácie, tolerancie a prejavených citov -- takto by sa dal charakterizovať obraz doby, ktorý si čitateľ z príbehov zložil ako mozaiku. Tieto atribúty však nie sú výtvorom súčasnosti. Majú hlboké korene v tradícii a človek sa len stáva ich pasívnym dedičom. Hana Androniková neobviňuje, neobhajuje a ani nepretvára. Vytvorila nádhernú galériu postáv, ktoré čitateľ prijíma, pretože ich pozná a postupne ich sám modeluje, dotvára. Dostal od nej priestor prejaviť svoju skúsenosť, citlivosť a ľudskosť.
StoryEditor